Friedrich-Wilhelm Haack

„…nemáme právo dovoliť ‚iným‘, aby pokračovali vo svojej viere…“

Ako sme už spomínali, o antikultových ideológoch, ich metódach a prepojeniach sa zachovalo veľmi málo informácií. Údaje, ktoré by mohli osvetliť ich činnosť, sa pravdepodobne nachádzajú v utajovaných archívoch, neprístupných širokej verejnosti. Táto nedostupnosť výrazne obmedzuje možnosť skúmať vplyv a metódy antikultu a ponecháva mnohé aspekty v tme.

Napriek tomu výskumníci uznávajú, že misionárstvo, alebo presnejšie antikultistizmus, sa využívalo ako dôležitý prvok geopolitických stratégií. Náboženské faktory patria medzi určujúce prvky, ktoré formujú identitu tej-ktorej civilizácie, a teda aj geopolitickú mapu sveta. Antikultisti ovplyvňovali a naďalej ovplyvňujú jej formovanie, pričom neviditeľne formujú zmýšľanie verejnosti. Ich aktivity sú formou vykonávania kontroly a globálnej manipulácie nad kolektívnym vedomím a priestorom.

Jednou z najvýznamnejších a najtajomnejších postáv druhej polovice 20. storočia bol Friedrich Wilhelm Haack (1935 – 1991)¹, nemecký antikultista a luteránsky pastor. Haack je všeobecne uznávaný ako hlavný ideológ európskeho boja proti sektám po druhej svetovej vojne. Hoci životopisné údaje o ňom sú vzácne, predsa len sa pokúsime nahliadnuť do jeho života.

Podľa dostupných informácií Friedrich Haack navštevoval v rokoch 1950 až 1954 gymnázium v Eisenachu a v rokoch 1954 až 1955 pracoval ako laboratórny asistent na univerzite v Jene. V roku 1955 sa presťahoval do Spolkovej republiky Nemecko, kde v rokoch 1956 až 1961 študoval žurnalistiku a teológiu v Heidelbergu a Neuendettelsau, pričom v roku 1962 získal teologický titul. V rokoch 1963 až 1965 vyučoval na kazateľských seminároch v Hofe (Saale) a v roku 1964 bol vysvätený za pastora Evanjelickej luteránskej cirkvi v Nemecku. V rokoch 1965 až 1969 Haack pôsobil ako farár v Hofe a pripojil sa k skupine Sekty a ideologické otázky. V roku 1965 založil Pracovnú skupinu pre náboženské a ideologické otázky (Arbeitsgemeinschaft für Religions- und Weltanschauungsfragen, ARW) a Evanjelický tlačový zväz pre Bavorsko v Mníchove.

Haack viedol výskumné expedície do Indie (1981), Japonska a Južnej Kórey (1984) a Južnej Ameriky (1986). 

Jeho vplyv na antikultové hnutie bol silný, jeho knihy a verejné vystúpenia zohrali významnú úlohu pri formovaní verejnej mienky o nových náboženských hnutiach (NNH). Do roku 1987 Haack vydal 40 kníh, z ktorých sa predalo spolu 700 000 výtlačkov. Hojne písal do novín a časopisov, často vystupoval v rozhlase a televízii a zúčastňoval sa na seminároch a medzinárodných antikultových konferenciách.

V roku 1973 Friedrich-Wilhelm Haack pomáhal dánskemu teológovi Johannesovi Aagaardovi pri zakladaní inštitútu misijnej teológie Dialóg Centrum (DC, Dialog Center) a v roku 1981 sa podieľal na založení Medzinárodného Dialóg Centra (DCI, Dialog Center International)², kde pôsobil ako viceprezident.

V roku 1974 Haack získal uznanie za vytvorenie termínu „mládežnícke náboženstvá“, ktorý používal ako synonymum pre NNH alebo „nové náboženské hnutia“. V roku 1975 založil organizáciu Elterninitiative („Rodičovská iniciatíva na pomoc proti psychickej závislosti a náboženskému extrémizmu“), ktorá sa rozrástla na viac ako 500 členov. Medzi hlavné aktivity Elterninitiative patrilo zhromažďovanie a poskytovanie informácií o „sektách“ (Sekten), „mládežníckych náboženstvách“ (Jugendreligionen), „guru hnutiach“ a „psychokultoch“ (Psychokulte) – všetky tieto nové pojmy zaviedol pastor Haack.⁷

V roku 1985 sa Haack stal členom poradného výboru Americkej rodinnej nadácie (AFF), vedúcej antikultovej organizácie v USA.

Až do svojej smrti Haack vykonával rozsiahlu apologetickú prácu, mal veľký vplyv na cirkevný život a bol jedným z najvplyvnejších kritikov NNH medzi predstaviteľmi nemeckej cirkvi. Oficiálne záznamy uvádzajú, že udržiaval úzke kontakty s protikultovými organizáciami v Nemecku, Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve, Rakúsku, Francúzsku, Dánsku a Grécku. Neoficiálne zoznam takmer 30 krajín, ktoré sa zúčastňujú na činnosti Medzinárodného Dialóg Centra (DCI, Dialog Center International), kde Haack pôsobil ako viceprezident, ilustruje globálny rozsah jeho spolupráce.

Vo svojej knihe Das Mun-Imperium Friedrich-Wilhelm Haack vysvetlil účel svojej práce takto: 

„Každý by si mal vytvoriť vlastný názor. Často však proces vytvárania názorov závisí od dostupných informácií. Platí to najmä vtedy, keď ide o názory, ktoré sa formujú na základe týchto názorov. Materiály a úvahy, ktoré sú tu uvedené, neponúkajú nič viac než možný zdroj pre nezávislé formovanie názorov. Je na čitateľovi, či ich prijme alebo nie.“ ¹

Neznie vám to povedome? Túto sofistikovanú verbálnu taktiku vyhýbania sa zodpovednosti za dehumanizáciu a informačné teroristické útoky teraz úspešne používa Alexander Dvorkin, vodca antikultového hnutia v Rusku. To jasne potvrdzuje postupnosť metód ideologického boja naprieč generáciami. Stojí za to pripomenúť, že Dvorkin bol žiakom Johannesa Aagaarda, ktorý po desaťročia úzko spolupracoval s Haackom. Takáto kontinuita myšlienok odráža hlboké prepojenie medzi generáciami antikultistov, ktorí naďalej používajú osvedčené stratégie diskreditácie náboženských hnutí. 

Na ďalšie skúmanie témy kontinuity sa oplatí obrátiť k predvojnovým a povojnovým udalostiam, ktoré nám umožnia sledovať podobnosti a identifikovať historické paralely.

1921: Apologetické centrum

Ako sme už spomínali v predchádzajúcich článkoch, v roku 1921 bolo v rámci nemeckej evanjelickej cirkvi založené Apologetické centrum. Toto centrum možno považovať za prototyp súčasných antikultových organizácií. Jeho vedúci, pastor Walter Künneth, sa stal známym svojimi antisemitskými názormi. Künneth od začiatku svojej činnosti aktívne vystupoval proti tzv. „nekresťanským prúdom“, ktoré neskôr tvorili základ ideológie antikultových hnutí.

Spočiatku centrum fungovalo ako depozitár materiálov a informácií, organizovalo apologetické školenia, prednášky a publikovalo v špecializovanom časopise Wort und Tat, ktorý sa venoval otázkam ideologického boja. 

Postupom času Apologetické centrum rozšírilo svoju činnosť o systematické zhromažďovanie údajov o rôznych náboženských a filozofických skupinách a iných združeniach. V roku 1930 boli zozbierané materiály o „nekresťanských“ hnutiach usporiadané do organizovaného archívu, ktorý zahŕňal širokú škálu názorov považovaných za voľnomyšlienkárske. Táto práca vyvrcholila v roku 1932 vydaním príručky „Voľnomyšlienkárstvo a cirkev“ (Freidenkertum und Kirche), zameranej na boj proti organizáciám s odlišnými postojmi.

Antikultová činnosť Apologetického centra zahŕňala nesúhlas voči hnutiam ako antropozofia, darvinizmus, monizmus, špiritizmus a okultizmus, ktoré protestantská cirkev považovala za svojich konkurentov. Prednášky, články a iné publikácie na tieto témy odrážali metódy, ktoré do veľkej miery zdedili inkvizičný prístup používaný Martinom Lutherom v boji proti disentu.

1933 Kolaborácia s nacistickým režimom

Walter Künneth sledoval cieľ eliminovať náboženské menšiny a v roku 1933 otvorene podporil iniciatívu Adolfa Hitlera „odstrániť vplyv Židov vo verejnom živote“. Tento postoj upriamil pozornosť gestapa na činnosť Apologetického centra, ktorého metódy boja boli vysoko hodnotené tajnou štátnou políciou. Záujem gestapa bol pre Künnetha signálom uznania jeho práce, o ktorom sa pochvalne zmienil vo svojej správe pre vedenie ríšskej protestantskej cirkvi.

„Gestapo prejavilo veľký záujem o archív Apologetického centra o sektách, ako aj o našu prácu proti voľnomyšlienkárstvu, marxizmu a boľševizmu. Gestapo vyjadrilo želanie viesť v budúcnosti spolu s Apologetickým centrom boj proti ilegálnemu voľnomyšlienkárstvu. Výmena materiálov medzi gestapom a Apologetickým centrom sa už začala.“ ³

So začiatkom aktívnej fázy pracovníci Apologetického centra systematicky poskytovali materiály o politických postojoch rôznych náboženských spoločenstiev ríšskemu ministerstvu vnútra, ministerstvu propagandy vedenému Josephom Goebbelsom a gestapu.

Inými slovami, Apologetické centrum sa stalo ústredným referenčným bodom nacistických orgánov pri určovaní, ktoré náboženské združenia by mali byť považované za sekty a potenciálnu hrozbu pre štátnu ideológiu. V dôsledku toho vznikali a neustále sa rozširovali zoznamy tzv. siekt a kultov – združení, ktoré Apologetické centrum považovalo za nebezpečné pre štátnu ideológiu.

Takto Apologetické centrum pod vedením Waltera Künnetha vypracovalo množstvo ohováračských pseudoodborných správ. Tieto materiály pomohli urobiť z náboženských organizácií spolu so Židmi terč nacistickej diktatúry, čo viedlo k ich brutálnemu prenasledovaniu vrátane posielania členov týchto organizácií do koncentračných táborov. Ako uvádza historik Horst Junginger: „Ak v roku 1931 bolo evidovaných a zdokumentovaných približne 150 náboženských a nenáboženských ideologických spoločenstiev, do roku 1933 sa tento počet zvýšil na približne 250 a v roku 1936 archívne zoznamy evidovali približne 500 skupín a siekt považovaných za ‚nebezpečné‘.“⁴A predsa sa nikto nepýtal: nebezpečné v akom zmysle a pre koho?

„Künneth nasledoval učenie Martina Luthera prinajmenšom v dvoch smeroch. Vo svojom diele ‚ Boží národ: O posolstve Cirkvi v Tretej ríši‘ (Die Nation vor Gott. Zur Botschaft der Kirche im Dritten Reich, Berlín 1933), ktorej spoluautorom bol Helmut Schreiner, vyjadril svoju nenávisť voči Židom. V článku ‚ Teologické argumenty za a proti trestu smrti‘ (Die theologischen Argumente für und wider die Todesstrafe), uverejnenom v knihe Otázka trestu smrti: Dvanásť odpovedí (Die Frage der Todesstrafe, Zwölf Antworten), Frankfurt nad Mohanom 1965, obhajuje trest smrti.

Künneth je považovaný za jedného z najvplyvnejších konzervatívnych evanjelických luteránskych teológov svojej doby. V rámci Evanjelickej spoločnosti vzájomnej pomoci existuje osobitná akademická divízia, Inštitút Waltera Künnetha.“⁸

Je dôležité poznamenať, že Walter Künneth nebol po vojne na rozdiel od mnohých iných nacistických osobností odsúdený za svoje antisemitské názory alebo spoluprácu s gestapom. Namiesto toho mu bol udelený Maximiliánov rád za vedu a umenie, ako aj Bavorský rád za zásluhy od Bavorského slobodného štátu. Od roku 1946 bol Künneth profesorom protestantskej teológie na Erlangensko-norimberskej univerzite Friedricha Alexandra a získal čestný titul „Cirkevný radca“.⁵

Po vojne

Po víťazstve nad nacizmom založilo medzinárodné spoločenstvo Organizáciu Spojených národov s cieľom udržať a posilniť mier a chrániť ľudské práva. Napriek všetkým prijatým zákonom však nemecká protestantská cirkev v roku 1964 oficiálne obnovila cirkevný úrad Komisára pre sekty a vieru v Evanjelickej luteránskej cirkvi Bavorska a do tejto funkcie vymenovala pastora Friedricha-Wilhelma Haacka.

Pozoruhodné je, že antikultista Haack študoval protestantskú teológiu na Erlangensko-norimberskej univerzite Friedricha Alexandra, a to práve v rokoch, keď tam vyučoval Walter Künneth a zastával funkciu profesora na Katedre protestantskej teológie. Haack neskôr vystriedal Künnetha v presadzovaní nacistickej ideológie a zaujal kľúčovú pozíciu hlavného ideológa antikultizmu v Európe. Ako potvrdenie možno sledovať takmer identickú stratégiu správania sa Apologetického centra v predvojnovom Nemecku a pastora Haacka v povojnovom Nemecku: v prvej fáze sa ich aktivity obmedzovali na skúmanie siekt, údajne za účelom zberu informácií, a v druhej fáze začali proti nim bojovať.

Haack konštatoval, že spoločenstvá by mali byť „známe“, „ak chce cirkev v tejto pluralitnej spoločnosti odovzdávať svoje posolstvo“ a plniť svoje poslanie. Onedlho však Haack urobil nasledujúce vyhlásenie: „Ak správne chápeme našu vieru, nemáme právo dovoliť ‚iným‘, aby pokračovali vo svojej viere…“

A opäť raz sa začal boj proti disentu. Práve Haackova iniciatíva začiatkom 70. rokov oživila nacistický termín „Pracovná skupina pre náboženské a ideologické otázky“ a prijala pre toto oddelenie takmer identický názov z čias nacizmu – „Odbor pre náboženské a ideologické otázky“.

Z Haackovej iniciatívy sa opäť začali prednášky a kázne o sektároch a ich nebezpečenstve. Haack vyzýval, aby protestanti a katolíci vnímali sektárov ako bytosti zbavené ľudskej dôstojnosti. Jeho kázne podnecovali nenávisť a prispievali k rozkolu v nemeckej spoločnosti. Po jednej z jeho kázní čelili stúpenci takzvanej sekty hrozbám a agresii. Ľudia na nich pokrikovali: „Mali by ich postaviť k múru, do radu. Obesiť ich!“ a „Mali by vás obesiť! Heil Hitler!“⁶

V roku 1990 Haack zostavil „čiernu listinu“ nových náboženských hnutí, takzvaných siekt a kultov, ktorú nemecké úrady používali ako referenciu nasledujúcich 16 rokov.

Analýza medzinárodného antikultového hnutia ukazuje, že jeho predstavitelia, najmä jeho lídri, udržiavajú úzke väzby a pokračujú v spolupráci napriek zmenám vo svetovom politickom prostredí. Už dlhé roky ich všetkých spája jedna niť – idea apologetického boja.

Zopakujme, že Friedrich Haack bol kľúčovou postavou druhej polovice 20. storočia. Pôsobil ako viceprezident Medzinárodného Dialóg Centra (DCI), spolupracoval s Johannesom Aagaardom a bol riaditeľom výskumu v AFF (USA).  Haack úzko spolupracoval aj s britskou antikultovou organizáciou FAIR. Kniha Elisabeth Arweck „Výskum nových náboženských hnutí: Reakcie a nové definície“ (Researching New Religious Movements: Responses and Redefinitions)⁷, sa týmto súvislostiam podrobne venuje.

Táto kniha⁷ poskytuje dôkazy o úzkych väzbách s francúzskou antikultovou organizáciou ADFI a americkou CERF.

Haack bol medzi účastníkmi prvého medzinárodného kongresu v Paríži v decembri 1980 pod záštitou ADFI, na ktorom sa rozhodlo o založení FECRIS¹⁰.

V októbri 1982 prišiel výkonný výbor medzinárodnej koalície, ktorý viedla ADFI a ktorého členmi boli Haack, Johannes Aagaard, ako aj zástupcovia z Francúzska, Anglicka a Belgicka, do Washingtonu, D.C., aby sa zúčastnili na výročnom zasadnutí CFF. Cieľom bolo prediskutovať so svojimi americkými kolegami založenie Medzinárodného združenia pre koordináciu antikultových hnutí (ACM). Navrhovaná štruktúra mala pozostávať z valného zhromaždenia, na ktorom by každú členskú organizáciu ACM zastupoval jeden delegát, a z predstavenstva voleného zhromaždením. Rozhodli, že budúca korešpondencia sa bude posielať AGPF do Nemecka, a druhé medzinárodné stretnutie bolo naplánované na október 1983.¹⁰

Haackova korešpondencia s Michaelom Langone poukazuje aj na úzku spoluprácu pri zjednocovaní severoamerického a európskeho antikultového úsilia.

V liste z 22. marca 1988 Michael D. Langone, psychológ a riaditeľ výskumu a vzdelávania v AFF, napísal Haackovi, aby s ním prediskutoval potenciálnych členov Medzinárodného výboru pre verejnú politiku v AFF, ktorého vedením bol požiadaný Haack. Langone navrhol Daphne Vane (z anglickej organizácie FAIR), Francúzku z ADFI, poslankyňu britského parlamentu a šéfku španielskej organizácie Pro Juventud. Tento výbor mal za úlohu zorganizovať ďalší medzinárodný kongres. Langone poznamenal, že Daphne Vane je vhodnou kandidátkou, keďže už plánovala zúčastniť sa na výročnej konferencii AFF naplánovanej na september nasledujúceho roka. V odpovedi Haackov asistent uviedol, že Haack navrhol ako miesto konania kongresu Würzburg v západnom Nemecku.

Kniha Bertila Perssona Boj proti sektám (The Fight Against Sects) poskytuje pohľad na vznik antikultovej hystérie v Nemecku:

„Počas Kohlovho kancelárstva boli prijaté rozsiahle opatrenia proti novým náboženským hnutiam (všeobecne nazývaným ‚sekty‘), vrátane zriadenia (pod vplyvom Haackových myšlienok) Vyšetrovacieho výboru pre sekty, ktorý fungoval v rokoch 1996 až 1998, a ohromujúceho ‚honu na čarodejnice‘ v médiách, ktoré týždenne uverejňovali stovky článkov o ‚sektách‘.“⁸

Vyšetrovací výbor Bundestagu pre sekty a psychoskupiny

Pod vplyvom Friedricha-Wilhelma Haacka a jeho amerických spolupracovníkov psychiatrov vznikla AGPF (Aktion für geistige und psychische Freiheit – Opatrenie pre mentálnu a psychickú slobodu), ktorá sa o kancelárie delila s hnutím „Duševne chorí“. Ich myšlienky podnietili iniciatívu Bundestagu (nemecký parlament) na vytvorenie „Vyšetrovacej komisie pre sekty a psychoskupiny“. Táto komisia bola poverená pôsobiť v štyroch kľúčových oblastiach:

1. Analyzovať ciele, činnosť a praktiky tzv. siekt a psychoskupín pôsobiacich v Spolkovej republike Nemecko (SRN);
2. Zisťovanie dôvodov, prečo ľudia vstupujú do týchto siekt a psychoskupín a prečo sa počet členov v takýchto organizáciách zvýšil;
3. Identifikovať výzvy, ktorým čelia jednotlivci počas svojej účasti v týchto organizáciách, ako aj pri pokuse o ich opustenie;
4. Vypracovanie realizovateľných odporúčaní s ohľadom na prebiehajúce spoločenské diskusie o týchto otázkach.

Jedným z „odborníkov na sekty“ v Komisii bol Bernd Abel, o ktorého prepojení s nacistami sa bude hovoriť neskôr.

„Skutočnosť, že dnes máme parlamentný dohľad nad sektami spolu s oficiálnymi antikultovnými aktivistami na úrovni cirkvi, spoločenstva a politiky, je výsledkom Haackovej apologetickej práce. Práve Haackove myšlienky inšpirovali Kresťanskosociálnu úniu v Bavorsku (CSU), aby v súvislosti s implementáciou Schengenského dohovoru v roku 1990 presadila „čiernu listinu“ určitých osôb a nových náboženských hnutí. Nemecký Spolkový ústavný súd 9. novembra 2006 v súdnom konaní iniciovanom Cirkvou zjednotenia rozhodol, že proti sektám bola použitá urážka na cti.“⁸

Haack predstavil svoj antisektársky program v publikáciách, ako sú napríklad Odporúčania. Mládežnícke náboženstvá – hnutia a sekty. Čo môžu robiť obete a úrady? [Ratschläge. Jugendreligionen — Bewegungen und Sekten. Was können Betroffene und Verantwortliche tun?] (Mníchov 1977) a Náboženstvá mládeže. Príčiny. Trendy. Reakcie [Jugendreligionen. Ursachen. Trends. Reaktionen] (Mníchov 1979).

Medzi „mládežnícke náboženstvá“ zaradil skupiny ako Ananda Marga, Oshovo hnutie Bhagwan Shree Rajneesh, Children of God, Scientologická cirkev, Misia Božieho svetla, hnutie Hare Krišna, Transcendentálna meditácia, Cirkev zjednotenia a mnohé ďalšie.

Avšak, 

„Haackov apologetický zápal nebol zameraný len na ‚náboženstvá mladých‘, ale aj na moslimov, katolícku cirkev (najmä jezuitov a *Opus Dei) a tajné spoločnosti. Zatiaľ čo sám bol členom slobodomurárskej lóže Ruža siedmich pečatí a v roku 1982 dostal medailu Bernharda Mayera od Zjednotenej veľkej lóže Nemecka!“⁸

Zastával názor, že jeho vlastná kongregácia zlyhala v úlohe obhajoby kresťanskej viery, a preto ako pastor považoval za svoje poslanie túto úlohu plniť.  Preto odmietal všetky autority vrátane univerzít a Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

„Tolerancia voči ľahostajnosti, že vraj každý je blahoslavený vo svojej viere, je v konečnom dôsledku urážkou samotnej viery.“ (Sekten, München 1974). Vo svojich fanatických snahách sa uchyľoval k deprogramovaniu, manipulácii a ohováraniu, čo ho priviedlo k niekoľkým súdnym sporom – a prehral ich.

„…nemáme právo dovoliť ‚iným‘, aby pokračovali vo svojej viere…“

Často sa čudujeme, prečo je svet taký krutý a nespravodlivý. Časť odpovede spočíva v tom, že dejiny sú zradné. Píšu ju víťazi a antikultisti. Prečo? Pretože náboženstvá sú rovnako staré ako antikultizmus. Všetko je oveľa vážnejšie, ako si myslíte. Apologéti, inkvizítori, misionári, bojovníci proti sektám, antikultisti – táto trestajúca sila sa vždy skrývala pod rúškom mníšskych sután a chrámov a konala rafinovane, kruto a bezohľadne. Vždy udivovala nepredstaviteľná miera autority, ktorú im niekto udelil a ktorá im umožňovala trestať, besnieť a meniť chod historických udalostí.

Pred dokumentárnym filmom „IMPAKT“ a naším projektom „Odhaľovanie antikultového terorizmu“ sa zdalo, že nájsť akékoľvek kompromitujúce informácie o Haackovi je takmer nemožné. Ako napísal bieloruský sektológ Martinovič vo svojej práci o histórii Dialóg centra, antikultisti nevystavujú svoje archívy na oči verejnosti. Činnosť náboženských misionárov zostáva neprebádaná a často nepochopená. Haack, pastor a misionár, ktorý sa považoval za ideového dediča inkvizítorov, pevne veril v spravodlivosť svojho ideologického boja proti disentu a zasvätil mu svoj život. Mal obrovský vplyv v kruhoch, ktorých rozhodnutie mohlo zásadne zmeniť chod dejín. Oni to vedeli, my nie. Kým oni realizovali svoje ďalekosiahle plány, my sme znášali následky a vyrovnávali sa s devastáciou a obeťami. A zakaždým sme si kládli otázku: Prečo je svet taký krutý a nespravodlivý?

Aké myšlienky priniesli svetu antikultisti? Vyzdvihli sa na piedestál vyvolených, hlásali svoju výnimočnosť a verili, že sú nositeľmi najvyššej pravdy, ktorá podľa ich tvrdení poskytuje večný život. Ich neochvejná viera vo svoju vyvolenosť bola podporená beztrestnosťou.

Spočiatku kráčali hrdo, arogantne a slávne, veriac, že ich vedie zástava pravdy. Táto cesta však bola vydláždená hlavami, kosťami a zlomenými osudmi. Ich boj ospravedlňovala len fanatická viera povýšená na úroveň svätej povinnosti. Staroveké „sväté spisy“ a apologéti, ktorí už dávno upadli do zabudnutia, im slúžili ako štít, za ktorým skrývali strašný žiaľ a utrpenie, ktoré hojne klíčili na pôde bludov, ktoré zasiali. 

Stačí sa však pozrieť na ich tváre a zachytiť ten zvláštny, démonický pohľad v ich očiach, aby ste si uvedomili, že v nich zúri úzkosť, akoby ich ovládlo nejaké diabolské šialenstvo. A toto šialenstvo, ktoré ich nikdy nepustí, im berie pokoj. Pripravuje ich o možnosť nájsť pokoj v tomto živote a nenecháva im žiadnu nádej na útechu v zasľúbenom posmrtnom živote.

Ich viera, ich takzvaná „svätá pravda“, je ako neviditeľná duševná zrazenina, ktorá sa v priebehu tisícročí vznáša v mysliach každej novej generácie „vyvolených“ fanatikov. Táto kontinuálna idea sa odovzdáva ako štafeta, ktorá dokáže radikálne skresliť realitu. Je ako nevyliečiteľná choroba, ktorá nainfikovaných obracia proti ich blížnym a núti ich zasievať nezhody a neznášanlivosť.

Podobá sa šialenstvu, ktoré však svojmu nositeľovi umožňuje zostať na hranici zdravého rozumu bez toho, aby prekročil hranicu spoločensky prijateľného správania. Apologéti, inkvizítori, misionári, antikultisti a rozbíjači siekt sú prenášačmi smrteľného moru, ktorý ničí spoločnosť zvnútra a rozsieva spúšť. Ideológia, ktorú prinášajú, za sebou zanecháva skazu.

Künneth – Haack – Aagaard – Dvorkin… Kto je ďalší?

---

Zdroje:

1. https://de.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Wilhelm_Haack_(Theologe)
2. https://en.wikipedia.org/wiki/Dialog_Center_International
3. https://theologe.de/theologe4.htm
4. https://publikationen.uni-tuebingen.de/xmlui/bitstream/handle/10900/94079/Junginger_026.pdf?sequence=1&isAllowed=y
5. https://theologe.de/theologe4.htm#Ausschaltung
6. https://taz.de/Hettstadt-betr-quotEin-Dorf-kaempft-gegen-das-Universelle-Lebenquot-taz-vom-1489/!1815658/
7. “Researching New Religious Movements. Responses and redefinitions”, Elisabeth Arweck
8. Bertil Persson’s book “The Struggle Against Sects: Ideological Foundations and Their Failure”
9. Übersicht die Sekten und Weltanschauungsarbeit, 1. Halbjahr 1970)
10. https://www.cesnur.org/2001/CAN1.htm