Agenti RACIRS na Ukrajine: Sabotáž, krviprelievanie a antikultový mor

Ukrajina a Rusko sú dve krajiny vo vojne. V podmienkach dlhotrvajúcej krvavej vojny sú úplne zamerané na antagonizmus, konfrontáciu a vzájomnú nedôveru. Napriek tomu na Ukrajine už dlhé roky pôsobí celá sieť agentov, ktorú priamo riadi ruská organizácia RACIRS*. Táto sieť agentov predstavuje konglomerát niekoľkých jednotlivých organizácií a malých skupín ľudí, ktoré zdanlivo nie sú navzájom prepojené. Ich vzájomné prepojenie sa odhaľuje okrem iného prostredníctvom rovnakého druhu činnosti zameranej na ničenie demokratických hodnôt a vykonávanie sabotáží vo vnútri Ukrajiny v súlade s inštrukciami, ktoré sú podrobne uvedené v príručkách RACIRS (budú citované ďalej). Tieto inštrukcie sme vysledovali na webových stránkach diecéz Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC), ktorých dekani sú členmi alebo dokonca vedúcimi predstaviteľmi RACIRS. K úlohám agentov RACIRS patria antikultové aktivity s použitím nacistických dehumanizačných metód, vykonávanie všetkých stupňov genocídy nežiadúcich skupín ľudí, šírenie ohovárania a dezinformácií, manipulácia verejnej mienky, ovplyvňovanie zákonodarných, výkonných, súdnych a cirkevných orgánov, masmédií, orgánov činných v trestnom konaní a tajných služieb.

* RACIRS je Ruská asociácia centier pre štúdium náboženstiev a siekt, založená v roku 2006.

Oficiálne je RACIRS antikultovou organizáciou zameranou na boj proti nežiadúcim náboženským hnutiam, v skutočnosti však vedie ideologickú a informačnú vojnu v mediálnom priestore. Predsedom RACIRS je Alexander Dvorkin a jej podpredsedom je arcikňaz Alexander Novopašin. Učiteľmi Alexandra Dvorkina boli svojho času Johannes Aagaard a Wilhelm Haack, priami pokračovatelia nacistickej činnosti Waltera Künnetha, ktorý viedol apologetické antikultové centrum za Tretej ríše. Členovia RACIRS dohliadajú na rozsiahlu sieť podriadených organizácií po celom svete, pričom mnohí z ich agentov sú sami členmi, alebo sú priamo napojení na vlády vo svojich krajinách. V Rusku dohliada RACIRS na Radu federácie, ktorú ovládajú členovia takzvaného tajného „Divejevského bratstva“. O tom sa už skôr hovorilo v článku „‚Divejevský rád‘: Kontrolné centrum globálneho antikultizmu. Oživenie nacizmu“.

Teraz preskúmajme, ako sieť agentov RACIRS operuje na Ukrajine.

Celoukrajinské apologetické centrum svätého Jána Zlatoústeho (CAC)

Oficiálnym zástupcom RACIRS na Ukrajine je Celoukrajinské apologetické centrum svätého Jána Zlatoústeho (CAC), ktoré bolo založené v roku 2011. Okrem toho centrum zahŕňa miestne apologetické centrá pod mnohými diecézami. Predsedom správnej rady CAC je arcibiskup Jonáš z Obuchova (Jonah of Obukhov) (17. augusta 2017 sa stal arcibiskupom). Na zasadnutiach CAC sa zúčastňujú zástupcovia diecéz Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (UPC) a zástupcovia synodálneho oddelenia UPC pre záležitosti mládeže. 

Pôvodne mala CAC internetový portál Apologet¹, ale dnes môžeme nájsť informácie o činnosti stránky len v uloženom archíve. Napriek tomu existujú aj iné webové stránky, na ktorých sa dlhý čas, až do vypuknutia vojny, uskutočňovali rušné antikultové aktivity. Od začiatku roka 2022 sa tieto aktivity vykonávajú väčšinou offline. Články zostali len v médiách, v ktorých pracujú antikultoví agenti alebo skorumpovaní novinári.

Ďalším aspektom vplyvu v informačnej oblasti je armáda anonymných webových brigád, ktorú RACIRS pripravil už pred mnohými rokmi a ktorá zahŕňa mladých internetových komentátorov s vedomím formátovaným antikultistami.

Ďalšia webová stránka súvisiaca s činnosťou CAC je „Pravoslávie na Ukrajine“². V súčasnosti je tiež neaktívna³, ale vďaka uloženému webovému archívu⁴ môžeme vidieť ich antikultové aktivity:

Na sociálnej sieti VK je zachovaná aj stránka CAC svätého Jána Zlatoústeho⁵, kde buď prestali zverejňovať informácie pred niekoľkými rokmi, alebo dôkladne prečistili príspevky.

V roku 2017 susedná krajina Ukrajiny Poľsko hostila desiate Medzi-pravoslávne stretnutie centier pre štúdium nových náboženských hnutí a deštruktívnych kultov, na ktorom sa už desiaty rok po sebe zúčastnili zástupcovia UPC⁶.

Okrem vedúcich oddelení CAC a kňazov diecéz sa na CAC podieľal značný počet mladých aktivistov a vykonávateľov⁷, ktorí boli naverbovaní agentmi RACIRS a v ktorých hlavách bola realita deformovaná vplyvom antikultistov, alebo ak nazveme veci pravými menami, špeciálnym psychologickým podmieňovaním vedomia agentov antikultizmu zo strany antikultistov. Prítomnosť mládeže vytvárala ďalší efekt masového zapojenia do umelého formovania verejnej mienky a pomáhala riešiť technické úlohy a posilňovať informačný vplyv prostredníctvom internetu.

Formovanie mládežníckeho apologetického hnutia pre službu v CAC je opísané na webovej stránke ukrsekta⁸.

Veľmi zaujímavá je aj ďalšia skutočnosť. Kým hlavným antikultovým centrom RACIRS v Rusku je Centrum náboženských štúdií v mene Ireneja z Lyonu, pre ukrajinské centrum si vybrali meno svätého Jána Zlatoústeho. Vynára sa však otázka: ten, kto sa rozhodol pomenovať apologetické centrum po tomto svätcovi, sa rozhodol vedome, alebo mu to niekto naznačil? Veď ak sa takto majú mladí ľudia zapojiť do štúdia dedičstva svätých otcov, aby si chránili svoju vieru (ako sa uvádza v dokumente na snímke), ako budú na mládež pôsobiť nasledujúce výroky svätých otcov, napr. toho, po ktorom je pomenované apologetické centrum?

Dovoľte, aby sme vám predstavili slávneho svätého Jána Zlatoústeho (4. stor. n. l.), ktorý je v pravosláví často citovaný a ktorého slová sú obzvlášť príťažlivé pre tých hierarchov, ktorí podporujú naratívy nacistických ideológov z RACIRS:

Ján Zlatoústy vo svojej IV. homílii „Proti Židom“ povedal nasledovné: „Predpokladajme, že niekto zabije iného v súlade s Božou vôľou. Toto zabitie je lepšie ako akákoľvek láskavosť. Nech niekto ušetrí iného a preukáže mu veľkú lásku a dobrotu proti Božiemu nariadeniu. Ušetriť život druhého by bolo nesvätejšie ako akékoľvek zabitie. Veď je to Božia vôľa, a nie povaha vecí, ktorá robí tie isté činy dobrými alebo zlými.“  Toto sú slová muža, ktorého nazývajú svätcom. 

Čo však učil Ježiš Kristus? „Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ! Kto by však zabil, musí ísť pred súd.“ (Matúš 5,21)

Pre antikultistov z radov cirkvi je človek, ktorý vyzýva k zabíjaniu z Božej vôle, nadradený samotnému Ježišovi Kristovi. Tento človek je ten, ktorého vôľu bude antikultový agent plniť, keď dostane príkaz ísť a vraždiť. Vynára sa otázka: čo s tým má spoločné kresťanstvo a kto je vlastne v chápaní antikultistov hovorcom Božej vôle? Týmto hovorcom môžu byť len predstavitelia RPC, pretože všetky ostatné náboženské organizácie nie sú pravoslávne, a teda nie sú autentické, ako radi opakujú antikultisti.

Tu je ďalší citát svätého Jána Zlatoústeho z homílie IV „Proti Židom“: „Človek, ktorý udrel proroka, bol zachránený, zatiaľ čo ten, kto ušetril proroka, bol potrestaný. Prečo? Aby ste sa naučili, že keď Boh prikazuje, nemáte sa príliš vypytovať na povahu tohto činu, musíte len poslúchnuť.“ Vôľu ktorého Boha však treba v tomto prípade poslúchnuť, ak to znamená porušenie jedného z hlavných Božích prikázaní: „Nezabiješ!“?

Stojí za to naraz nahliadnuť na niekoľko strán webovej stránky ukrsekta.info⁹, kde môžete sledovať, ako členovia CAC vykonávajú niektoré pokyny z príručiek RACIRS. Napríklad 24. – 25. novembra 2011 sa konal okrúhly stôl „Pravoslávie na Ukrajine: Relevantnosť modernej apologetiky“. 3. marca 2012 boli dokumenty¹⁰ prijaté na okrúhlom stole zaslané episkopátu UPC a verejnosti, presnejšie, všetkým diecézam UPC, ako aj prezidentovi Ukrajiny, poslancom ukrajinského parlamentu a výkonným orgánom.

Výsledkom stretnutia bolo prijatie šiestich záverečných dokumentov:

O hodnotení zahraničných skúseností pri diferenciácii kultúrneho prínosu náboženských tradícií na národnej úrovni;

￭O zavádzaní praktík nebezpečnej totalitnej sekty „Scientológie“ do ukrajinského vzdelávacieho systému,

￭ O urazených citoch veriacich a podnecovaní medzináboženských sporov,

￭O význame založenia pravoslávnej asociácie kresťanských psychológov a prevencii pseudopravoslávnych psychologických praktík,

￭ O formovaní mládežníckeho apologetického hnutia,

￭ Koncepcia apologetickej služby v súčasnom ukrajinskom pravosláví.

Osobitnú pozornosť treba venovať dokumentu s názvom „O hodnotení zahraničných skúseností pri diferenciácii kultúrneho prínosu náboženských tradícií na národnej úrovni“¹¹. Tu je citát z tohto dokumentu: „Bolo by vhodné, keby vedúci predstavitelia Ukrajiny začali spoločne s predstaviteľmi tradičných náboženstiev pracovať na hľadaní spôsobov optimálneho zlepšenia ukrajinskej legislatívy podľa európskych zvyklostí. Vhodným krokom by mohlo byť vytvorenie spoločnej komisie z radov predstaviteľov zákonodarných a výkonných orgánov a tradičných kánonických náboženstiev.“

Tento dokument obsahuje množstvo odkazov na skúsenosti európskych krajín, ale nespomína sa v ňom, že v drvivej väčšine týchto krajín už dlhší čas pôsobia antikultové organizácie, ktoré sú oficiálnymi členmi francúzskej zastrešujúcej federácie FECRIS, ktorej podpredsedom bol od roku 2009 ruský antikultista Alexander Dvorkin (v tom čase už bol predsedom neslávne známeho RACIRS).  

Vráťme sa však k pokynom RACIRS. Skôr než uvedieme prvý príklad takýchto inštrukcií, pre porovnanie si uveďme dokument, ktorý predstavuje koncepciu apologetickej služby v súčasnom ukrajinskom pravosláví¹².

Dokument výslovne opisuje zasahovanie ukrajinských výkonných a zákonodarných orgánov do verejných záležitostí. Tu je niekoľko ukážok z uvedenej snímky obrazovky:

 ￭ „spolupracovať s výkonnými orgánmi, miestnymi samosprávami, súdnou správou, orgánmi činnými v trestnom konaní a inými orgánmi…;“

 ￭ „podieľať sa na tvorbe zákonov a spolupracovať s Najvyššou radou Ukrajiny a miestnymi radami pri zákonodarných iniciatívach;“

 ￭ „šíriť informácie o totalitných sektách…, ako aj akékoľvek iné informácie dôležité pre realizáciu cieľov CAC [apologetického centra]… prostredníctvom vlastných mediálnych projektov CAC, ako aj prostredníctvom spolupráce s masmédiami;“

 ￭ „vydávať knihy, články, brožúry, brožúrky a iné tlačené materiály, ako aj audio a video produkty;“

 ￭ „vykonávať vzdelávaciu činnosť vo vojenských jednotkách, zdravotníckych zariadeniach a medzi zamestnancami rôznych organizácií;“

 ￭ „organizovať verejné kampane a podujatia“ atď.

Porovnajme teraz tieto pokyny s pokynmi, ktoré odzneli z úst arcikňaza Dmitrija Smirnova¹³ na antikultovej konferencii „Totalitné sekty: Hrozba 21. storočia“, ktorú zorganizoval Alexander Dvorkin v Nižnom Novgorode v Rusku v roku 2001:

Už v roku 2001 vydali ruskí antikultisti podrobný návod, ako bojovať proti akýmkoľvek nežiadúcim organizáciám, ako zasahovať do kompetencií zákonodarných, výkonných a súdnych orgánov, ako aj štátnych registračných úradov, ako porušovať zákony, základné demokratické princípy, prezumpciu neviny, pluralitu názorov a ľudské práva. Z ich návodov sa dozvedáme, ako môžu aj dvaja jednotlivci pomocou umelo vytvorenej verejnej mienky zabezpečiť zrušenie akejkoľvek nežiadúcej organizácie alebo zorganizovať kauzu celonárodného rozsahu.

Okrem toho existujú dehumanizačné metódy, ako je označovanie a stigmatizácia cieľových organizácií a osôb. 

Realizáciu týchto odporúčaní možno pozorovať v ukrajinskom informačnom a legislatívnom priestore za posledných 12 rokov. Zotrvačnosť deštruktívneho vplyvu, ktorú spustili ruskí antikultisti v roku 2001 na konferencii v Nižnom Novgorode, napokon nabrala na Ukrajine na sile o 10 rokov neskôr a nezastavila sa dodnes. Je dokonca zbytočné komentovať niektoré výroky v záznamoch z konferencie:

– „Každý poslanec musí pochopiť, že ak jeho program nebude obsahovať slová ‚boj proti totalitným sektám‘, neuspeje. Veď sme si ich najali. Pracujú pre nás.“

– „Vďaka Bohu, narodili sme sa a vyrástli v impériu, a, samozrejme, každý ruský človek má prirodzené imperiálne vedomie.“

– „Je potrebné založiť mládežnícku organizáciu v každej farnosti… Teda vytvoriť také organizácie, kde je šport, nejaké intrigy a kde môžeme týchto ľudí poslať ako skautov do siekt, aby zbierali adresy, mená a fotografie, aby mohli vytvoriť vnútorné štruktúry a rozbiť tieto sekty zvnútra.“

– „… Zvykli sme si, že Rusko je obrovské, Rusko je silné, Rusko je veľké a že máme veľa jadrových tlačítok, že by sme mohli zničiť svet, keby sme chceli. Áno, teoreticky je to možné. Ale už nemáme ľudí, ktorí by mali odvahu tieto tlačítka stlačiť. Náš ľud sa duchovne oslabil. Už niet jednotlivcov, ktorí by sa to odvážili urobiť. Odvážlivci, ktorí by povedali: Áno, môžeme diktovať, môžeme udávať tón.“

– „,Mená a adresy‘. Dvaja ľudia v ktoromkoľvek meste môžu ľahko zistiť mená, rodné mená, adresy a údaje o bydlisku všetkých vodcov existujúcich siekt. …Môžete ich odfotografovať, keď vychádzajú zo svojich domov. Nech každý obyvateľ mesta pozná ich tváre, mená a priezviská, rodné priezviská, adresy domov a telefónne čísla… a nech takto žijú ďalej.“

Takto kedysi fungovali nacisti a dnes sa na tom nič nezmenilo. Mimochodom, neboli to len nacisti – takto fungovali aj boľševici.

Agenti RACIRS v UGKC (Ukrajinská gréckokatolícka cirkev)

Uvedený je len jeden z mnohých príkladov, ktorý vyjadruje skutočné ciele antikultových organizácií. Nielen CAC sv. Jána Zlatoústeho, patriaca pod UPC, sa riadila pokynmi RACIRS. Realizáciu týchto inštrukcií možno sledovať aj v ďalšej kresťanskej denominácii na Ukrajine – UGKC (Ukrajinská gréckokatolícka cirkev). Uveďme príklad zo štúdie Halyny Bilak „Špecifiká využívania PR technológií v komunikačných aktivitách ‚Dohnalovej sekty‘ a protisektárskej kampane UGKC“ ¹⁴.

Prvou a zjavnou črtou tohto dokumentu je použitie nacistickej metódy označovania dehumanizujúcimi nálepkami ako „sekta“ a „kult“. Treba poznamenať, že tieto stigmy do informačnej oblasti v krajinách bývalého ZSSR v roku 1993 vniesol Alexander Dvorkin, žiak Johannesa Aagaarda, ktorý nadviazal na činnosť nacistických ideológov.

Dokument sa začína týmto vyhlásením: „Jedným z problémov, ktorý je dnes obzvlášť zjavný a ktorý si vyžaduje použitie nástrojov PR zo strany cirkví, je šírenie rôznych siekt (kultov) na Ukrajine.“ Ďalej sa v ňom spomínajú organizácie ako „Veľvyslanectvo požehnaného Božieho kráľovstva“, „Jehovovi svedkovia“ a „Cirkev zjednotenia“. Týmto spôsobom sa mlčky uplatňuje ďalšia metóda nacistických antikultistov a samotného Hitlera¹⁵ – metóda viny na základe asociácií.

*Po neúspešnom atentáte z 20. júla sa Hitler odvolal na starodávnu tradíciu známu ako Sippenhaft, aby potrestal zločiny tých, ktorí boli považovaní za zradcov. Pri Sippenhafte mohla byť osoba vinná jednoducho na základe asociácie. Počnúc osobami spojenými s neúspešným atentátom boli zodpovední aj rodinní príslušníci, priatelia a kolegovia sprisahancov. Táto tradícia sa využívala na ospravedlnenie uväznenia a niekedy aj usmrtenia tisícov ľudí.

Osobitná pozornosť je v tejto práci venovaná takzvaným „dohnalovcom“ alebo UGKC (Ukrajinská pravoslávna gréckokatolícka cirkev). V dokumente sa ďalej uvádza, že problémom nie je len legislatívna úprava problematiky „siekt“, ale predovšetkým to, ako im účinne čeliť.

Následne sa poskytujú podrobné inštrukcie kanonickým cirkvám na Ukrajine, najmä UGKC (keďže dokument sa jej priamo týka), v ktorých sa uvádza, aké kroky by mali podniknúť a ako čeliť neuznaným nekanonizovaným organizáciám, ktoré sú v dokumente zámerne dehumanizované hanlivými označeniami „sekta“ a „kult“.

Ako skutoční majstri informačnej vojny nezabudli agenti RACIRS vo svojich odporúčaniach spomenúť dôležitý aspekt informačného pôsobenia na spoločenské vedomie – význam protisektárskych publikácií v masmédiách:

„…za antisektárske PR by mali byť zodpovedné predovšetkým cirkevné štruktúry, ako aj denominačné a medzidenominačné organizácie, ktoré sú povinné systematicky a cielene šíriť informácie o konkrétnej sekte a varovať veriacich pred jej činnosťou. Rovnako dôležité je aj tzv. spontánne PR, ktoré spočíva v publikovaní rôznych osvetových materiálov v masmédiách.“

Zaujímavé je, že v tomto dokumente adresovanom UGKC sa ako príklad účinnej a úspešnej činnosti proti sektám uvádza práca ruských antikultistov. Nielenže sú uvádzaní ako príklad, ale osobitne sa vyzdvihujú ich mediálne projekty a aktívne internetové kampane. A to napriek tomu, že UGKC sa počas celej svojej historickej existencie stavala do pozície zjednocujúcej sily ukrajinského národa, plnej vlasteneckých názorov a lojality k Ukrajine. To zjavne nebránilo nasadeným agentom, aby poskytli zoznam ruských projektov a antikultových centier, pričom šikovne „zabudli“ spomenúť samotný RACIRS. V tom čase už na všetky antikultové aktivity v Rusku, vrátane centier a projektov, dlhodobo dohliadala a kontrolovala RACIRS. Ako vidíme, ich príbehy, usmernenia a pokyny sa hlboko zakorenili v práci antikultových agentov na Ukrajine a výsledky ich úsilia sú viditeľné dodnes.

Napríklad webová stránka antiCEKTA.ru¹⁶, ktorá sa v dokumente spomína, je saratovskou pobočkou Centra náboženských štúdií v mene Ireneja z Lyonu, ktorého zakladateľom a predsedom je od roku 1993 Alexander Dvorkin (ktorý je zároveň predsedom RACIRS).

Alebo napríklad ďalšie spomínané ruské centrum pre boj proti sektám, sektainfo.ru, poskytuje zoznam centier pre informácie o sektách s odkazom na RACIRS. V sekcii „Knižnica“ uvádza antikultovú literatúru vrátane diel Alexandra Dvorkina a Američana Stevena Hassana. Zdá sa, že nikoho nezaujímalo, že RACIRS, ruská organizácia, je dávaná za príklad ukrajinským tradičným cirkvám v tomto prípade UGKC. V roku 2012 už aktivity RACIRS zahŕňali nielen protisektársku, ale aj protiukrajinskú a protidemokratickú rétoriku. Jej agenti dlhodobo šírili dezinformácie a vykonávali skryté sabotáže na Ukrajine. Okrem toho agenti RACIRS už predtým šírili naratív, že prvý Majdan na Ukrajine v roku 2004 zorganizovali „sektári“ a že v jeho radoch boli „sektári“.

Ak sa vrátime k dokumentu „Špecifiká využívania PR technológií v komunikačných aktivitách ‚Dohnalovej sekty‘ a antisektárskej kampane UGKC“, uvádzame aj niekoľko „odporúčaní“ týkajúcich sa ukrajinskej protisektárskej činnosti.

V bode 1 sa okrem iného uvádza, že úsilie by sa malo „zamerať na publikovanie osvetových materiálov, ktoré pomáhajú upevňovať negatívny obraz sektárskych skupín. Osobitná pozornosť by sa mala venovať cielenému charakteru publicistiky, ktorá by mala oslovovať tak veriacich, ako aj neveriacich ľudí“. Inými slovami, cieľom antikultových organizácií je vytvárať a upevňovať zámerne negatívny obraz nežiaducich skupín v spoločnosti bez ohľadu na skutočné fakty, aktivity alebo hodnoty v týchto organizáciách. Jednoducho povedané, antikultoví „nacisti“ dlhé roky dehumanizovali občanov svojich krajín svojím nálepkovaním a nepodloženými obvineniami porušovali prezumpciu neviny a ničili životy a budúcnosť nespočetného množstva ľudí.

Táto činnosť je skutočným aktom sabotáže vo vnútri krajiny, podkopáva jej integritu a vedie skrytú ideologickú vojnu. Ako inak možno opísať podkopávanie právneho štátu, ústavy a demokratických zásad, ktoré sú základom slobodnej a spravodlivej civilizovanej spoločnosti? Nie je to nič iné ako návrat od civilizácie k temnote diktatúry a totalitarizmu.

Zdôraznime najmä bod 2: „Rehabilitácia bývalých členov sekty“. Toto je obľúbená a kľúčová metóda, ktorú používajú antikultisti – dostupnosť „obetí“, ktoré potrebujú ochranu. A ak žiadne obete neexistujú, začnú ich hľadať. Tejto problematike sme sa už venovali v článku „Úloha odpadlíkov v antikultových organizáciách: „Vytváranie falošnej obete“.

V bode 3 opäť zaznieva smernica RACIRS, ovplyvňovať štátne orgány. To vyvoláva otázku: Kto sú títo ľudia, ktorí si myslia, že majú právo diktovať vládam ktorejkoľvek krajiny a preberať kontrolu nad informačným priestorom v ktoromkoľvek štáte? O akú autoritu nad autoritou ide?

Ďalej, v inom úryvku z dokumentu, vidíme rovnaké inštrukcie: „Spojencami UGKC v tejto záležitosti môžu a musia byť vládne orgány, kresťania iných denominácií, novinári, príslušníci orgánov činných v trestnom konaní, pedagógovia, lekári a ďalší.“ Tak ako sa v roku 1993 začal v Rusku šíriť antikultový nacionalizmus, v rokoch 2011 – 2012 už naplno prenikol na Ukrajinu. Podobne ako predstavitelia RACIRS infiltrovali iné denominácie (napríklad tú istú CAC (UPC) a jej desiatky diecéznych apologetických centier), aj UGKC vyzývajú, aby zriadila hlavné informačné a konzultačné centrum a podobné regionálne kancelárie.

Bolo tiež zistené, že už pred rokom 2011 sa v ukrajinských médiách^{17, 18} objavili publikácie zamerané proti sektám, ktoré používali dehumanizujúce nálepky ako „sekta“ a „kult“ a spomínali vedúcich predstaviteľov RACIRS (napr. viceprezidenta RACIRS arcikňaza A. Novopašina)¹⁹. Je zaujímavé, že v roku 2004 sa v Novosibirsku konala ďalšia konferencia proti sektám s názvom „Totalitné sekty a demokratický štát“. Medzi 612 prihlásenými účastníkmi boli aj občania Ukrajiny. Okrem toho rok 2006, rok založenia RACIRS, znamenal zjednotenie všetkých ruských regionálnych antikultových centier pod túto organizáciu a zintenzívnenie antikultových aktivít v susedných krajinách. Okrem týchto faktorov ďalším dôvodom vzniku takýchto publikácií v ukrajinskom mediálnom priestore bola potreba informačného spracovania obyvateľstva, príprava pôdy, vytváranie zdania problému a nebezpečenstva, inými slovami, vytváranie ilúzie o potrebe antikultových organizácií v spoločnosti.

Na poslednom obrázku sú informácie zo spravodajského portálu „UKRAINA KRIMINALNA“ s rozhovorom s Alexandrom Novopašinom (podpredsedom RACIRS). Okrem publikácií s vedúcimi predstaviteľmi RACIRS tento portál v roku 2008 uverejnil aj rozhovor s Friedrichom Griessom, vtedajším predsedom FECRIS*.

* Friedrich Griess bol predsedom FECRIS do roku 2009. V roku 2009 bol na zasadnutí v Petrohrade v Rusku za nového prezidenta zvolený Thomas Jeffrey Sackville.

Skryté prepojenie medzi ukrajinskými antikultistami a RACIRS na pozadí verejne protiruského postoja. Antikultová taktika boľševikov: Využitie súčasných vojenských a politických súvislostí

V rétorike súčasných ukrajinských antikultistov je nápadná jedna osobitná črta, ktorá naznačuje používanie metód pripomínajúcich tie, ktoré používali boľševici počas náboženských represií. Vezmime si napríklad ďalší úryvok z už spomínaného dokumentu adresovaného ÚGKC, ktorý sa týka „dohnalovcov“:

„Je dôležité poznamenať, že UGKC nielenže odmieta obvinenia zo strany ‚Dohnalovej sekty‘ alebo ich vyvracia, ale snaží sa aj pochopiť príčiny vzniku takéhoto hnutia. Napríklad v spomínanom rozhovore Otec O.-D. Vilčinskij odpovedal na otázku novinára, kto z toho má prospech…“ a potom pokračoval takými obvineniami, ako:

 ￭ „[prospieva] moskovským geostratégom…“;

￭„došlo k ďalšiemu pokusu o rozštiepenie UGKC – prostredníctvom spravodajského agenta bývalého komunistického Československa…“;

￭„máme novú sektu… moskvofilnú sektu… mimoriadne radikálnu a militantnú“;

 ￭ „…sú bojovou jednotkou toho istého ‚Ruského sveta‘“ a pod.

Medzi metódy, ktoré používajú súčasní aj sovietski antikultoví aktivisti, patrí vzorový prístup obviňovania skupín zo spolupráce s cudzími krajinami alebo z práce pre ich spravodajské služby. Pri pripisovaní takýchto obvinení súvisiacich so špionážou bola pre sovietskych antikultistov kľúčovým faktorom nedávna, alebo pretrvávajúca negatívna historická skúsenosť obyvateľstva žijúceho na území, kde sa antikultová propaganda rozbiehala.

Krajiny, ktoré údajne podporovali tieto takzvané „sekty“, boli vybrané na základe národného publika, ktorému bola propaganda určená. Napríklad ukrajinsky písaný časopis „Bezvirnyk“ („Bezverec“) (1925 – 1935), vydávaný v Charkove, mal kľúčové rétorické odlišnosti od iných protináboženských propagandistických časopisov ²⁰, ako napríklad „Bezbožnik u stanka“ (1923 – 1931), „Bezbožnik“ („Bezbožník“) (1925 – 1941) a „Antireligioznik“ („Antireligionista“) (1926 – 1941), ktoré vychádzali v Moskve. V dôsledku nedávnej poľsko-ukrajinskej konfrontácie „Bezvirnyk“ („Bezverec“) priniesol tvrdenia vyhlasujúce, že „sektári“ pracujú pre Poľsko. Bol to rýchly spôsob, ako pošpiniť nežiaduce organizácie odvolaním sa na nedávne napäté vzťahy medzi oboma národmi, pričom poľská kontrarozviedka bola podľa boľševickej propagandy pasovaná za patróna týchto hnutí. Inými slovami, výber krajiny „patróna“ pre stigmatizované náboženské hnutia bol založený skôr na historických skúsenostiach publika s konfliktami s inými krajinami než na skutočnej spolupráci, alebo jej absencii. Výber sa uskutočnil na základe toho, čo bolo relevantné a živé vo vedomí miestneho obyvateľstva.

V iných regiónoch ZSSR sa za globálneho nepriateľa a patróna „siekt“ často označovali Spojené štáty alebo Veľká Británia. Pre publikum na konkrétnych územiach boli „sektárskymi priateľmi“ krajiny ako Nemecko (kvôli pretrvávajúcej spomienke na prvú svetovú vojnu v 20. a 30. rokoch 20. storočia), Rumunsko a Švédsko (spomínané v časopise „Bezvirnyk“), ako aj Dánsko a Holandsko (v časopise „Antireligioznik“).

Inými slovami, výber patronátnej krajiny pre stigmatizované organizácie bol pre globálnych antikultistov do značnej miery irelevantný, podobne ako konkrétne kresťanské vyznanie alebo náboženstvo používané proti nim. Podobne bolo antikultistom jedno, ktorú politickú silu použijú ako svoju bábku, či boľševikov alebo nacistov. Ich hlavným cieľom naprieč epochami bolo rozdeľovať, vytvárať konflikt, kontrolovať, manipulovať chaosom a klamstvom, aby dosiahli svoje globálne ciele a zároveň zahladili stopy.

Medzi ďalšie krajiny, ktoré boľševická propaganda spájala so „sektárskym“ patronátom, patrili Japonsko a Taliansko. Tieto krajiny sa objavovali popri Nemecku v propagandistických časopisoch v 30. rokoch, keď svetové udalosti poukazovali na blížiaci sa útok Hitlera. V tomto období sa šíril fašizmus a nacizmus a prebiehali prípravy na novú svetovú vojnu, čo antikultové sily boľševikov využili na posilnenie svojich represívnych mechanizmov v ZSSR.

V podstate organizácie označované v boľševických propagandistických časopisoch ako „sekty“ alebo „kulty“ boli masám vykresľované ako kolaboranti s okupantmi, ktorí zasahujú do suverénnych území, a ako agenti cudzích štátov. V skutočnosti moderní antikultisti používajú podobné metódy, ale táto taktika sa teraz uplatňuje nielen v tlačených médiách a komunikačných kanáloch, ale aj v online priestore.

Je tiež dôležité objasniť, že tieto protináboženské časopisy boli pôvodne písané s negatívnym, znevažujúcim nádychom a plnili stigmatizačnú funkciu. Sovietski propagandisti, ktorí tieto články vytvorili, a redaktori týchto časopisov nepoznali skutočné fakty a nevyvinuli žiadne úsilie, aby ich zistili. Informácie boli podávané takým spôsobom, že ich nebolo možné potvrdiť ani vyvrátiť, hoci v skutočnosti sa o to nikto nepokúšal. Generálna línia s vloženými naratívmi antikultistov hrala medzi verejnosťou dominantnú úlohu a všetko sa prijímalo na základe slepej viery.

Antikultisti medzi boľševikmi vytvorili celý systém dehumanizujúcich stereotypov. Tieto stereotypy sa dodnes používajú v naratívoch súčasných antikultistov vrátane tých z Ukrajiny. Rovnako ako sa zachováva odkaz Waltera Künnetha z čias nacizmu, ktorý viedol Apologetické centrum za Tretej ríše. Ukazuje sa, že súčasní agenti RACIRS, či už pôsobia v Rusku, na Ukrajine alebo inde, vykonávajú staré smernice ideológov antikultu, ktorí sa podieľali na vytvorení dvoch totalitných režimov: Hitlerovho nacistického Nemecka a ZSSR.

Antikultové sily ničia životy, zabíjajú deti, rozbíjajú štáty

Paradoxom 20. a 30. rokov 20. storočia je, že podobné antikultové aktivity sa súčasne vykonávali v dvoch odlišných krajinách s odlišnou kultúrou, odlišnými vládnucimi elitami, odlišnými ideológiami a odlišnou náboženskou situáciou. Napriek ich výrazne odlišným politickým, sociálnym a náboženským kontextom sa prenasledovanie inak zmýšľajúcich vykonávalo identickými metódami, akoby podľa vzoru. Pôvodne ušľachtilé ciele formulované v ideológiách týchto krajín na začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia boli do konca desaťročia deformované a zneužité antikultovými ideológmi, čo odhalilo jasné znaky vývoja totalitarizmu. V 30. rokoch 20. storočia bol svet svedkom definitívneho nastolenia dvoch najbrutálnejších totalitných režimov, pričom vrcholilo krviprelievanie a represie voči vlastným ľuďom. Od roku 1939 sa vrchol utrpenia a strát na životoch vyvolaných antikultovými ideológmi rozšíril po celom svete so začiatkom druhej svetovej vojny, v ktorej Nemecko o dva roky neskôr napadlo ZSSR. Zaujímavé je, že za oboma silami, v negatívnych prejavoch známych z histórie, stáli práve predstavitelia antikultu, predstavitelia apologetických centier, skutoční ideológovia extrémnych represií v akejkoľvek forme totalitarizmu, či už ide o nacizmus, červený teror alebo čokoľvek iné.

Analógie boľševických antikultových propagandistických naratívov v rétorike súčasných ruských a ukrajinských antikultistov z RACIRS

Sovietski propagandisti označovali členov organizácií označovaných ako „kulty“ a „sekty“ za osoby podobné chorobe, hovorili o nich ako o chorých ľuďoch, „nábožensky a nervovo zmrzačených“, a ich činnosť opisovali ako horúčkovitú chorobu. Okrem toho zdôrazňovali materiálnu závislosť týchto údajne pomätených osôb od údajne po peniazoch bažiacich, zotročujúcich organizácií.

„Spoločensky nebezpečným ľuďom nesmie byť dovolené skrývať sa za náboženstvo a škodiť tým, ktorí sa dostanú do ich materiálnej závislosti. Fanatické hniezda treba vyčistiť.“ – I. Malyšev, „Sektársky fanatizmus“ (Bezbožník, č. 6, 1931)

Porovnajme túto rétoriku o chorobe a materiálnej závislosti, charakteristickú pre súčasných antikultistov z RACIRS:

„Deň predtým, 12. mája 2008, Alexander Dvorkin informoval Čínsku asociáciu pre štúdium siekt o Falun Gong:

‚Z jednotlivcov by urobili nástroje siekt a zničili by ich rodiny. Sekty škodia jednotlivcom, rodinám, spoločnostiam a krajinám ako ‚rakovinové bunky‘ v zdravom tele. Sekty neprinášajú spoločnosti žiadny prínos. Ale neustále z nej pohlcujú ľudské zdroje a bohatstvo. Ako rakovinové bunky získavajú výživu zo zdravého tela spoločnosti, až kým sa nezrúti‘“ ²¹.

„To je, samozrejme, škodlivé. [O otvorení Scientologickej cirkvi v Moskve] Je to akési centrum rakovinového nádoru uprostred našej krajiny a v centre Moskvy. Preto treba urobiť všetko pre to, aby sme tomu zabránili. – A. L. Dvorkin, 3. televízny kanál, relácia Ruský pohľad, 2006 (RELIGIÓZNY EXTRÉMIZMUS ALEXANDRA DVORKINA, vedecký článok, november 2010 21-22 s.)“ ²².

Predseda RACIRS Alexander Dvorkin sa takto vyjadril v rokoch 2006 a 2008. O rok neskôr, v roku 2009, bol uverejnený článok, v ktorom podobnú rétoriku vyslovil ukrajinský antikultista a známy ukrajinský sektológ Viktor Černyčev²³, ktorý sekty označil za rakovinový nádor v spoločnosti a spomenul finančný zisk vodcov týchto nálepkovaných organizácií z príspevkov ich stúpencov.

Pobočka FECRIS na Ukrajine: Združenie na ochranu rodiny a jednotlivca (FPPS)

Je zaujímavé, že antikultové hnutie na Ukrajine sa zrejme delí na náboženskú a sekulárnu vetvu, pričom jedna vychádza z RACIRS a druhá z FECRIS*.

*Treba pripomenúť, že Alexander Dvorkin bol predsedom RACIRS (od roku 2006 do súčasnosti) aj podpredsedom FECRIS (od roku 2009 do roku 2021). Po odstúpení z funkcie podpredsedu FECRIS zostal dlhší čas členom správnej rady FECRIS.

Pobočkou FECRIS na Ukrajine je sekulárna antikultová organizácia známa ako Združenie na ochranu rodiny a jednotlivca (FPPS). FPPS je uvedená na oficiálnej webovej stránke FECRIS^{24, 25}. Predsedom Združenia na ochranu rodiny a jednotlivca (FPPS) je Vladimir Petuchov.

Hovorcom ukrajinskej pobočky FPPS je Jevgenij Volkov. Informácie o tomto antikultistovi nájdete na jeho webovej stránke²⁶. Jevgenij Volkov v skutočnosti do veľkej miery plní úlohu spojky:

– Hovorca ukrajinskej antikultovej organizácie FPPS

– Dlhoročný člen európskej federácie FECRIS

– Bývalý člen Medzinárodnej asociácie pre štúdium siekt (ICSA)

– Na svojej webovej stránke zverejnil podrobné informácie o konferencii „Totalitné sekty – hrozba 21. storočia“ (Rusko, 2001) a o svojej účasti na nej

– Jevgenij Volkov je spolupracovníkom Alexandra Dvorkina

– Predtým dokončil dizertačnú prácu pod vedením Vladilena Izraitela (otca súčasného prvého zástupcu vedúceho administratívy prezidenta Ruskej federácie Sergeja Kirijenka)

– Spojka pre ďalšie antikultové organizácie na celom svete, vrátane antikultových organizácií zo Spojených štátov.

Toto zďaleka nie je úplný zoznam „úspechov“ a „zásluh“ Jevgenija Volkova, ktoré možno nájsť vo verejne dostupných zdrojoch.

Z webovej stránky Jevgenija Volkova sa tiež dozvedáme, že okrem predstaviteľov UPC a UGKC pôsobí na Ukrajine aj ďalšie protestantské antikultové centrum: Centrum pre apologetické štúdie.

Ďalším sekulárnym antikultovým centrom na Ukrajine je Mestské centrum pre obete deštruktívnych siekt „Dialóg“, ktoré od roku 2003 vedie Jan Ščekaturov. Ukrajinská antikultová organizácia „Dialóg“ sa stala členom FECRIS v roku 2009, v tom istom roku sa Alexander Dvorkin stal podpredsedom FECRIS. Tieto informácie sú uverejnené aj na portáli „UKRAINA MOLODA“ („Mladá Ukrajina“) ²⁷.

Jan Ščekaturov sa vo svojom naratíve opiera o Európu (ako sa uvádza v článku na portáli „Ukraina Moloda“) a zrejme naznačuje, že neuznáva hanlivý výraz „sekta“, ako ho použil A. Dvorkin. Podobné skupiny však označuje hanlivým výrazom „kult“. Okrem toho tento antikultista neuvádza, že publikoval na webovej stránke APOLOGIST – oficiálnej stránke Celoukrajinského apologetického centra (CAC) sv. Jána Zlatoústeho (RACIRS).

V jednom z rozhovorov Jan Ščekaturov uviedol: „V Európe bola dôležitosť tohto problému uznaná už pred viac ako 20 rokmi. V súčasnosti sú v Belgicku, Francúzsku a Nemecku v rámci polície, žandárstva a prokuratúry zriadené špeciálne jednotky, ktorých úlohou je monitorovať činnosť deštruktívnych kultov. Medzitým u nás zatiaľ tento problém prekvitá… 

Hlavný problém týkajúci sa činnosti kultov, s ktorým som sa stretol, spočíva v nečinnosti kontrolných a poriadkových orgánov, ktoré sú povinné odhaľovať všetky porušenia. Nikto nechce nič robiť. Po šiestich rokoch úzkej komunikácie s prokuratúrou a políciou som dospel k záveru, že medzi zamestnancami je len niekoľko profesionálov.“ – to znamená, že podľa názoru tohto antikultistu je len hŕstka ochotná slúžiť RACIRS?

Vráťme sa k predchádzajúcemu antikultistovi Jevgenijovi Volkovovi. Nižšie uvádzame snímky obrazovky z webovej stránky Jevgenija Volkova, kde uverejnil článok²⁸ o konferencii „Totalitné sekty – hrozba 21. storočia“, ktorú v roku 2001 zorganizoval Alexander Dvorkin. Úryvky z neho boli uvedené skôr v tomto článku. Medzi uvedenými zahraničnými rečníkmi je aj Johannes Aagaard, ktorý bol v tomto článku spomenutý ako mentor Alexandra Dvorkina.

Ďalším zahraničným rečníkom uvedeným na Volkovovej webovej stránke je Alain Vivien, francúzsky politik a člen Socialistickej strany, známy najmä svojou úlohou v boji proti sektám. V rokoch 1997 až 1998 bol predsedom francúzskej organizácie na boj proti sektám CCMM. V roku 1998 túto funkciu odovzdal svojej manželke a ujal sa vedenia ďalšej antikultovej organizácie MILS (neskôr reštrukturalizovanej na MIVILUDES) pod vedením francúzskeho premiéra, ktorá sa zaoberala otázkami súvisiacimi so sektami. V apríli 2001 sa Alain Vivien zúčastnil na konferencii v Nižnom Novgorode, ktorú zorganizoval A. Dvorkin. Zhodou okolností alebo nie, ale krátko na to, 30. mája 2001, francúzsky parlament prijal antikultový zákon About-Picard, ktorý v podstate umožňuje sankcie na štátnej úrovni voči organizáciám onálepkovaným antikultistami. Práve na tento zákon sa odvtedy často odvolávajú mnohí ukrajinskí antikultisti ako na ukážkový príklad vládnej podpory antikultových aktivít zo strany európskeho štátu, pričom radi opomínajú ich úzku spoluprácu s ruskými antikultistami.

Allain Vivien odstúpil z funkcie v júni 2002, ale jeho kontakty a vplyv v antikultovej sfére zostali pevné, rovnako ako pokračujúci boj proti nežiaducim organizáciám. CCMM aj MIVILUDES sú dodnes členmi zastrešujúcej federácie FECRIS.

Spomedzi ruských rečníkov je na prvom mieste arcikňaz Dmitrij Smirnov, úryvky z jeho prejavu sme už citovali v tomto článku, Alexander Dvorkin, popredný ruský sektár, a samotný Jevgenij Volkov (uvedený pod číslom 11), odborník na psychické násilie. Odbornosť Jevgenija Volkova možno posúdiť na základe jeho schopností ovplyvňovať ľudské vedomie a podvedomie. Predtým sme v článku „Antikultové rády založené na detskej krvi“ spomenuli jeho ukážky techník psychologického ovplyvňovania jednotlivcov.

Taliansky sociológ náboženstva profesor Massimo Introvigne sa v časopise BITTER WINTER, ktorý sa venuje náboženskej slobode a ľudským právam²⁹, zaujímavo zmieňuje o FECRIS a FPPS: 

„Je tiež zaujímavé, že aj po marseillskom zhromaždení FECRIS uvádza medzi svojimi členmi… ukrajinskú F.P.P.S. – Združenie na ochranu rodiny a jednotlivca, ktorá je kvôli vojne uvedená ako „neaktívna“. Vedúcim členom tejto ukrajinskej skupiny je alebo bol Vladimir Nikolajevič Rogatin, ktorý sa stal neslávne známym tým, že už v roku 2014 prostredníctvom ruských médií začal šíriť myšlienky, že Ukrajinu sužuje satanizmus a že do protiruskej revolúcie na Majdane a do obrany Krymu pred ruskou inváziou sa infiltrovali nacisti a neopohania, čo sú kľúčové nástroje ruskej protiukrajinskej propagandy (v poslednom článku bol Rogatin predstavený ako ‚dopisujúci člen FECRIS‘).“

Rok 2014 znamenal začiatok vojenského konfliktu na východnej Ukrajine. Predchádzala mu revolúcia dôstojnosti, ktorá sa začala v roku 2013, a antikultisti z RACIRS boli medzi prvými, ktorí ju kritizovali. Je zaujímavé, že obe obdobia revolúcie na Ukrajine sa zhodujú so zintenzívnením antikultových aktivít na Ukrajine, a to aj na legislatívnej úrovni.

Pokusy o presadenie antikultovej legislatívy v ukrajinskom parlamente

Predtým v článku „Divejevský rád: Kontrolné centrum globálneho antikultizmu. Oživenie nacizmu“ sme uviedli, že v rokoch 2004 a 2013, teda pred ukrajinskými revolúciami, sa na Ukrajine objavili pokusy o presadenie antikultových legislatívnych návrhov. V roku 2020 ukrajinská vedkyňa a odborníčka na náboženstvo Dr. Ľudmila Filippovič komentovala³⁰ ďalšiu snahu o presadenie nového „antikultového“ zákona na Ukrajine:

„Pýtali sa ma, ako vnímam navrhovaný ‚antikultový‘ zákon. Sledujem ho už viac ako rok. Takéto pokusy sa vyskytli aj predtým a dokázali sme ich včas odraziť… Pamätám si, že to bolo v roku 2004 pred revolúciou a aj v roku 2013. Je tu veľmi jasný vzorec: len čo sa vyskytnú nejaké problémy, okamžite sa odvolávajú na túto tému v domnení, že to môže odviesť pozornosť pracujúceho ľudu od naliehavých problémov.“

„Túto súčasnú iniciatívu (antikultového zákona) vnímam ako ďalší prejav hybridnej vojny. Vidím tu – bez toho, aby som bola zástankyňou konšpiračných teórií – zjavnú ,ruku Moskvy‘, prepáčte mi ten výraz. Veď tam sa už opakovane pokúšali presadiť podobný zákon s cieľom zakázať všetky náboženstvá okrem Moskovského patriarchátu. A táto iniciatíva nie je ničím iným ako ,neohrabaným napodobňovaním‘.“

Správa o tomto antikultovom zákone na Ukrajine bola zverejnená v ukrajinských médiách v júli 2020. Náhoda alebo nie, dva mesiace predtým, 29. mája 2020, bol v bašte RACIRS – Rusku – vydaný prezidentský dekrét, ktorým sa schvaľuje nová verzia Stratégie boja proti extrémizmu v Ruskej federácii do roku 2025 ^{31, 32}. Hoci sa pojem „sekta“ v tomto dokumente nespomína, vzhľadom na dlhodobú diktatúru antikultistov v Rusku, všetky organizácie označované ako „sekty“ plne spadajú do kategórií „extrémizmu“ a „terorizmu“, ako sa uvádza v tomto dekréte. Na tento dekrét upozornil aj popredný antikultista, viceprezident RACIRS, arcikňaz Alexander Novopašin vo svojom článku „A ja pokračujem svojou cestou“ ³³. Zjavne mala pravdu ukrajinská vedkyňa Dr. Ľudmila Filippovič, keď uviedla, že „táto iniciatíva (antikultového zákona) na Ukrajine nie je ničím iným ako ‚neohrabaným napodobňovaním‘“.

„Vidím tu – bez toho, aby som bola zástankyňou konšpiračných teórií – zjavnú ,ruku Moskvy‘… A táto iniciatíva (antikultového zákona) nie je ničím iným ako ,neohrabaným napodobňovaním‘.“

Na Ukrajine v roku 2020 za návrh antikultového zákona lobovala poslankyňa Najvyššej rady Galina Treťjakova. Stojí za zmienku, že Galina Treťjakova bola opakovane kritizovaná okrem iného za používanie termínov ako „nekvalitné deti“; za uvádzanie príkladov sterilizácie „nevzdelaných“ žien; za vyhlásenia, v ktorých sa tvrdí, že príbuzní nezvestných vo vojne v Donbase údajne „profitujú“ zo sociálnych dávok týchto osôb, pričom ich nechcú uznať za zosnulých; za navrhovanie postupného zvyšovania veku odchodu do dôchodku; za aktívnu konfrontáciu s odbormi počas jej pôsobenia; a za sústavné vykonávanie činností, ktoré sú nápadne nezlučiteľné s oblasťou sociálnej politiky, ktorá jej bola zverená. Okrem toho je Galina Treťjakova od mája 2020 členkou delegácie na účasť v trojstrannej kontaktnej skupine³⁴ pre riešenie situácie na východnej Ukrajine, pričom zastupuje Ukrajinu v pracovnej podskupine pre humanitárne otázky (na základe dohody) (dekrét prezidenta Ukrajiny č. 167/2020 z 5. mája 2020).

Inštrukcie RACIRS o sabotáži pre ukrajinských občanov

Po uvedení faktov o rozsiahlej sieti agentov RACIRS na Ukrajine si na záver uvedieme ďalší príklad inštrukcií RACIRS o sabotáži na Ukrajine. Tieto pokyny na sabotáž sú zverejnené na webových stránkach diecéz, na čele ktorých stoja kňazi RPC, ktorí sú členmi RACIRS a ktorí vedú informačnú vojnu proti ukrajinskému ľudu. Prvý takýto príklad pokynov sme našli na webovej stránke Novosibirskej eparchie Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorej rektorom je už spomínaný podpredseda RACIRS, arciňaz Alexander Novopašin. Toto usmernenie sa nachádza na webovej stránke v záložke „Knižnica“, v časti „Referenčná literatúra“ ^{35, 36}. Pri ďalšom skúmaní sme zistili, že podobné usmernenie bolo zverejnené aj na iných webových stránkach diecéz Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Keď sme prvýkrát uvideli tento návod na vykonávanie sabotáží na Ukrajine, uverejnený na webových stránkach diecéz Ruskej pravoslávnej cirkvi (RPC), stále sme mali iskierku nádeje, že sabotáže propagované agentmi RACIRS sú viac teoretické ako praktické. Avšak triezvejšie uvažovanie o udalostiach posledných rokov na Ukrajine a v Rusku odhaľuje rozsah a mieru infiltrácie ich siete agentov vo všetkých vrstvách obyvateľstva na Ukrajine, v informačnom priestore, medzi novinármi, pedagógmi, vojenským personálom, orgánmi činnými v trestnom konaní, duchovenstvom a dokonca vo všetkých zložkách moci: zákonodarnej, výkonnej a súdnej.

Za zmienku stojí zákaz UPC na Ukrajine v auguste 2024 (zákon č. 3894-IX).

Názov tohto zákona je všeobecnejší – „O ochrane ústavného poriadku v oblasti činnosti náboženských organizácií“ – ale jeho účinky sa týkajú predovšetkým činnosti UPC. Konečná verzia zákona obsahuje deväťmesačné prechodné obdobie, počas ktorého má UPC čas na prerušenie väzieb s RPC a zlúčenie s PCU. Bude to však mať nejaký účinok? A bude to mať vplyv na antikultové aktivity bývalých kňazov UPC v novej PCU? Od začiatku úplnej invázie (február 2022) do jari 2024 prešlo do PCU len 685 z 8 782 cirkví UPC pôsobiacich na Ukrajine.³⁷ Okrem toho samotný fakt prechodu do PCU nezaručuje, že bývalí antikultoví agenti z RACIRS tam nezostanú a nebudú pokračovať vo svojej činnosti, rovnako ako neexistuje záruka, že tam ešte stále nie sú. Ako vidíme na príklade UGKC, antikultisti ochotne podporujú akúkoľvek politickú situáciu, dokonca aj takú, ktorá je v rozpore s ich cieľmi, a zároveň sa zapájajú do skrytej sabotáže proti vlastnej krajine. Žiadna denominácia ani náboženstvo na svete zatiaľ neodolalo nákaze antikultizmu.

Záver

Prehľad rozrastajúcej sa siete agentov RACIRS na Ukrajine za posledných 24 rokov odhaľuje jasný vzorec: každá vláda, krajina, náboženstvo alebo konfesia je v konečnom dôsledku podriadená agentom globálneho antikultizmu. Boľševici a národní socialisti minulosti im nedokázali vzdorovať a nedokázalo im vzdorovať ani súčasné Rusko s jeho vrodenou pýchou a imperializmom. V skutočnosti sa Rusko stalo baštou ich spolupracovníkov. Podobne im nedokázala vzdorovať ani slobodomyseľná Ukrajina a demokratická Európa. Navyše od roku 1993 sa antikultoví agenti infiltrovali do Spojených štátov – bašty demokratického sveta – a vykonávajú tam deštruktívnu činnosť. Globálny antikultizmus je sila, ktorá štve národy proti sebe a prelieva krv nevinných detí. Jeho akcie sú systematické a nenápadné, pretože sa postupne realizovali počas mnohých rokov podľa vopred pripraveného scenára. Až donedávna zostávali všetky zločiny spáchané agentmi antikultizmu nepotrestané. V júli 2024 však dokumentárny film „Impakt“ odhalil skutočného vinníka utrpenia a dlhoročného trápenia ľudstva. Svet sa dozvedel pravdu. Teraz je na každom z nás, ako rýchlo zastavíme tento zrýchľujúci sa mechanizmus ničivého vplyvu, ktorý denne zabíja naše deti. Túto otázku si musíte položiť skôr, než na vaše dvere zaklope mor antikultizmu.

Najprv prišli po socialistov, a ja som mlčal –

pretože som nebol socialista.

Potom prišli po odborárov, a ja som mlčal –

pretože som nebol odborár.

Potom prišli po Židov, a ja som mlčal –

pretože som nebol Žid.

Potom prišli po mňa – a nezostal už nik, kto by sa ma zastal.

Martin Niemöller (1892 – 1984)

---

Zdroje:

1.       www.apologet.in.ua
2.       https://orthodoxy.org.ua/
3.       https://orthodoxy.org.ua/term/apologeticheskiy-centr
4.       https://web.archive.org/web/20211019015709/https://orthodoxy.org.ua/term/apologeticheskiy-centr
5.       https://vk.com/apologet_centr
6.       https://spzh.live//ru/news/46649-v-upts-razrabotali-rekomendatsii-po-protivodeystviyu-destruktivnym-kultam-
7.       https://www.molodost.in.ua/en/other/apologeticheskie-vstrechi/
8.       https://ukrsekta.info/2304-o-formirovanii-molodezhnogo-apologeticheskogo-dvizheniya.html
9.       https://ukrsekta.info/
10.   https://ukrsekta.info/news/2298-pravoslavie-v-ukraine-aktualnost-sovremennoj-apologetiki.html
11.   https://ukrsekta.info/2299-ob-ocenke-zarubezhnogo-opyta-gosudarstvennoj-differenciacii-kulturnogo-vklada-religioznyx-tradicij.html
12.   https://ukrsekta.info/2300-koncepciya-apologeticheskogo-sluzheniya-v-sovremennom-ukrainskom-pravoslavii.html
13.   www.npar.ru/wp-content/uploads/2016/02/%E2%84%963_2001.pdf (p. 57-58)
14.   https://www.lsl.lviv.ua/wp-content/uploads/Zb/NDI2012/JRN/PDF/29.pdf
15.   https://germanhistorydocs.org/en/nazi-germany-1933-1945/protestant-church-leaders-respond-to-the-july-20-1944-assassination-attempt-july-30-1944
16.   https://anticekta.ru/?page_id=50
17.   https://podrobnosti.ua/442665-tserkov-nazvala-samye-opasnye-religioznye-sekty-ukrainy.html
18.   https://zn.ua/SOCIUM/episkop_upts_nazval_naibolee_opasnye_sekty_ukrainy.html
19.   https://cripo.com.ua/opinion/p-22801/
20.   https://www.historians.in.ua/index.php/en/doslidzhennya/2652-margarita-kucherenko-sektantstvo-u-radyanskikh-antireligijnikh-zhurnalakh-1920-kh-pochatku-1940-kh-rokiv
21.   https://www.academia.edu/21732719/Freedom_of_Religion_or_Belief_Anti_Sect_Movements_and_State_Neutrality_A_Case_Study_FECRIS (p. 284)
22.   http://sectes-info.com/wp-content/uploads/2020/03/dvorking-READ-EN.pdf
23.   https://novosti-n.org/ukraine_articles/Opasnie-sekti-Ukrayni-1052
24.   https://www.fecris.org/uncategorized/participants-to-the-conference/
25.   https://www.fecris.org/uncategorized/abstract-yevgeniy-volkov/
26.   https://evolkov.net/cults/help/anticult.help.html#gsc.tab=0
27.   https://www.umoloda.kiev.ua/number/2124/161/75706/
28.   https://evolkov.net/cults/confsem/totalit.sects.NN.2001.html
29.   https://bitterwinter.org/scandal-fecris-falsifies-the-program-of-a-2017-conference-to-hide-that-a-fanatic-anti-ukrainian-russian-lawyer-was-among-the-speakers/
30.   https://svitogliad.com/articles/yakshho-nemaye-svobody-virospovidannya-to-vsi-inshi-svobody-ne-potribni-religiyeznavyczya
31.   http://publication.pravo.gov.ru/Document/View/0001202005290036
32.   http://www.kremlin.ru/acts/bank/45555/page/1
33.   https://www.ansobor.ru/news.php?news_id=10669
34.   https://www.president.gov.ua/documents/1672020-33561
35.   https://www.ansobor.ru/library.php?book=85
36.   https://www.ansobor.ru/userfiles/files/library/pdf/Spravochnik.pdf
37.   https://opendatabot.ua/ru/analytics/russian-church-2024-4