Či som nedoručil posolstvo?

Málokto vie, že nútené nosenie typických žltých odznakov ako znak umelého rozdelenia a útlaku bolo známe dávno pred židovským holokaustom počas druhej svetovej vojny. Nacistický režim pod Hitlerovým vedením tento spôsob stigmatizácie nevymyslel – podnety k nemu dali iní. A kto iný by to mohol navrhnúť než tí, ktorí horlivo nosili v pamäti temnú históriu minulosti? Antikultisti! Vždy operujúci z tieňa, skrývajúci sa pod rúškom rôznych náboženských organizácií a svojou podstatou vykonávajúci neustály teror.

Táto publikácia na základe zozbieraných faktov pomôže upevniť presvedčenie, že antikultové myšlienky inkvizítorov nielenže ovplyvnili názory Adolfa Hitlera počas nástupu fašistického režimu, ale navyše tieto neľudské myšlienky prispeli k začiatku genocídy Židov.

A nielen ich…

Abu Nadrah hlásil: „Posol Boží, mier a požehnanie s ním, povedal počas dní po púti: ‚Ó, ľudia, váš Pán je jeden a váš otec Adam je jeden. Neexistuje priazeň Araba nad cudzincom, ani cudzinca nad Arabom, ani bielej pleti nad čiernou pleťou, ani čiernej pleti nad bielou pleťou, okrem spravodlivosti. Či som nedoručil posolstvo?‘“

Zdroj: Musnad Aḥmad 23489 ¹

Prvé záznamy o žltých odznakoch hanby

Hoci slová proroka Mohameda vyslovené v 7. storočí n. l. vyzývali k čo najväčšej jednote medzi ľuďmi, moslimskí vládcovia, ktorí jeho učenie nerešpektovali, boli podľa oficiálnych zdrojov medzi prvými, ktorí v 8. storočí n. l. zaviedli odznaky na identifikáciu židov a kresťanov medzi moslimským obyvateľstvom. Židia a kresťania, žijúci podľa práva šaría, boli považovaní za „Ľudí Knihy“, ktorých viera v Boha predchádzala vzniku islamu. Ako takí mali právo súkromne praktizovať svoju vieru a dostávali štátnu ochranu. Na oplátku platili špeciálnu daň nazývanú džizja („tribút“) a často museli nosiť identifikačné znaky označujúce ich postavenie.

Vzor a štýl odznakov pre Židov sa líšil. Za vlády kalifa Haruna al-Rašída (807 n. l.) museli Židia v Bagdade nosiť žlté pásky alebo strapce. Počas vlády kalifa al-Mutawakkila (847 – 861) nosili Židia nášivku v tvare osla, zatiaľ čo kresťania nosili postavu v tvare prasaťa. V roku 1005 bolo Židom v Egypte nariadené nosiť na odeve zvonce.

Je dôležité poznamenať, že v rámci kalifátu tieto identifikačné znaky neboli nevyhnutne určené na trestanie. Mali posilniť dhimmu (chránené postavenie) Židov a kresťanov, poskytnúť im určité práva a ochranu a zároveň ich označiť za spoločensky menejcenných ako moslimov.

Jedna z prvých zmienok o nútenom nosení žltých odznakov sa nachádza v knihe Paula Johnsona „A History of the Jews (História Židov)“ ², ktorá opisuje udalosti z 12. storočia. V dokumente z káhirskej genizy z roku 1121 sa podrobne opisujú nariadenia z Bagdadu, ktoré Židom nariaďovali nosiť špecifické odevy:

„Dva žlté odznaky, jeden na pokrývke hlavy a druhý na krku. Okrem toho si každý Žid musí zavesiť na krk kúsok olova o váhe (3 gramy) s nápisom dhimmi. Musí tiež nosiť opasok okolo pása. Ženy musia nosiť jednu červenú a jednu čiernu topánku a na krku alebo na topánkach musia mať malý zvonček…“

In Generali Concilio

Dlhodobý a ostrý postoj rímskokatolíckej cirkvi k židovskej otázke je vo svetových dejinách dobre známy. Jedným z prvých zdokumentovaných prípadov bola pápežská bula In generali concilio (Na všeobecnom koncile), ktorú vydal pápež Honorius III. v roku 1218 a v ktorej vyzval na prijatie osobitných opatrení proti Židom. Počas štvrtého lateránskeho koncilu bolo nariadené, že Židia a moslimovia musia vždy nosiť identifikačné znaky alebo oblečenie, aby sa odlíšili od kresťanov. To vyžadovalo nosenie žltého odznaku a špicatého klobúka.

Bol to posledný krok v sérii cirkevných opatrení zameraných na zabránenie spoločenským kontaktom medzi Židmi a kresťanmi. Dekrét vydaný ako kánon 68 položil základy pre neskoršie zavedenie tzv. židovského odznaku v kresťanských kráľovstvách.

V Španielsku a na talianskych územiach sa nosenie rozlišovacích odznakov, zvyčajne v podobe žltého kruhu, presadzovalo len s prestávkami. V nemecky hovoriacej Európe sa vyžadoval judenhut (alebo „židovský klobúk“), kužeľovitá špicatá pokrývka hlavy často zobrazovaná v stredovekej literatúre.

Žlté označenie Židov

V roku 1274 bolo v zákone týkajúcom sa Židov v Anglicku, ktorý vydal kráľ Eduard I., stanovené toto pravidlo: „Každý Žid po dovŕšení siedmeho roku života musí nosiť na svojom vrchnom odeve rozlišovacie znamenie, a to v podobe dvoch spojených tabuliek zo žltej plsti s dĺžkou šesť palcov a šírkou tri palce.“ ⁴

V rokoch 1315 až 1326 emir Ismael Abu-I-Walid vyžadoval, aby Židia v Granade nosili žltý odznak.⁵

V roku 1321 Henrich II. z Kastílie nariadil, aby Židia nosili žltý odznak.⁹

V roku 1415 bula protipápeža Benedikta XIII. vyžadovala, aby Židia nosili žltý a červený odznak: muži na prsiach, ženy na čele. ⁵

V roku 1434 cisár Žigmund v Augsburgu opäť zaviedol odznak.

V roku 1528 Rada desiatich v Benátkach povolila novoprišlému renomovanému lekárovi a profesorovi Jacobovi Mantinovi ben Samuelovi nosiť niekoľko mesiacov namiesto židovskej žltej čiapky obvyklú čiernu lekársku čiapku (neskôr sa to stalo natrvalo) na odporúčanie francúzskych a anglických veľvyslancov, pápežského legáta a ďalších hodnostárov, ktorých počítal medzi svojich pacientov. ⁶

V roku 1555 pápež Pavol IV. vo svojej knihe „Cum Nimis Absurdum (Keďže je to úplne nezmyselné)“ nariadil, že Židia musia nosiť žlté klobúky.

V roku 1566 kráľ Žigmund II. vydal zákon, podľa ktorého litovskí Židia museli nosiť žlté klobúky a pokrývky hlavy. Zákon bol zrušený o dvadsať rokov neskôr. ⁹

V Nemecku v 16. storočí, ako dokazujú zachované knižné ilustrácie, mali Židia povinnosť nosiť na odeve žlté kruhy.

Zobrazenie židovského páru z nemeckého Wormsu zo 16. storočia, ktorý má na sebe povinný žltý odznak; muž drží mešec na peniaze a cibuľky cesnaku (často používané pri umeleckom zobrazovaní Židov v stredovekej Európe). ⁹

1710: Fridrich Viliam I. zrušil povinnú žltú nášivku Židov v Prusku výmenou za platbu 8 000 toliarov (približne 75 000 dolárov v hodnote striebra v cenách z roku 2007) pre každého Žida. ⁹

V knihe Paula Johnsona „A History of the Jews (Dejiny židovského národa)“ sa autor zmieňuje o podobných antisemitských praktikách v 17. storočí vo väzení na ostrove Malta. „V roku 1663 starý cromwellián Philip Skippon opísal maltskú väznicu pre otrokov a poznamenal: ‚Židia, Maurovia a Turci sa tu stávajú otrokmi a verejne sa predávajú na trhu. … Židia sa od ostatných odlišujú malým kúskom žltej látky na klobúku alebo čiapke…‘“ ²

Žlté kríže pre katarov

Žlté znaky opovrhnutia sa však netýkali len židov a moslimov, ale aj kresťanov. V západnej Európe v 12. a 13. storočí rímskokatolícka inkvizícia zorganizovala prvú „križiacku výpravu“ proti albigéncom, známejším ako katari – kresťanskému náboženskému hnutiu, ktoré v tom čase dosiahlo svoj vrchol. Svätý tribunál alebo „Ruka sveta“, ako sa inkvizícia niekedy nazýva, vyhľadával a súdil heretikov – tých, ktorí popierali princípy katolicizmu. Cirkev vyhlásila katarov za heretikov a zaviedla na týchto „disidentov“ osobitné označenie – žltý kríž. Nebudeme sa zaoberať dokumentárnymi dôkazmi a hrôzami genocídy, ktorú títo ľudia podstúpili, ale odvoláme sa na niektoré zdroje.

Kniha „The Inquisition from Its Establishment to the Great Schism (Inkvizícia od jej vzniku po veľkú schizmu)“, A. L. Maycock ⁷.

Citáty:

„Poukazuje sa na to, že teoreticky nebol rozdiel medzi trestami, ktoré udeľovala inkvizícia, a pokutami, ktoré ukladal bežný spovedník. Dokonca aj uväznenie dlho zohrávalo úlohu v kajúcej disciplíne Cirkvi; a počas celého stredoveku mohli biskupi uväzniť ľudí presne rovnakým spôsobom a s presne rovnakým cieľom ako inkvizítori. V praxi jediným pokáním, ktoré ukladala výlučne inkvizícia, bolo nosenie krížov.“

Kniha „“Inkvizícia od jej založenia po Veľkú schizmu“, A.L. Maycock

„Svätý Dominik nariadil, aby mal Pons Roger na tunike našité dva ‚malé kríže‘ – cruces parvulæ. V roku 1229 Toulouský koncil formálne uznal prax označovania takto obrátených heretikov a nariadil, že kríže nesmú mať rovnakú farbu ako odev a že sa majú nosiť, ako povedal svätý Dominik, na oboch stranách hrude. Je preto logické, že nemohli byť veľmi veľké. V roku 1243 však narbonnský koncil urobil niekoľko zmien a štandardizácií, pokiaľ ide o veľkosť. Je zrejmé, že v tomto čase sa už kríže považovali za značku hanby a nič viac. Zhromaždenie rozhodlo, že v budúcnosti sa kríže budú nosiť na chrbte a vpredu, jeden centrálne na prsiach a druhý medzi lopatkami. Kríže mali byť našité na vrchnom odeve a mali mať žltú farbu. Zvislé rameno malo byť dlhé dve a pol dlane, priečne rameno dve dlane a obe mali byť široké tri prsty. Ďalej ‚dokonalý‘ kacír, ktorý nebol z akéhokoľvek dôvodu odsúdený na trest odňatia slobody, musel nosiť tri kríže – tretí sa umiestňoval na čiapku v prípade muža a na závoj, ak bola vinníkom žena. Toto nariadil v roku 1246 koncil v Beziers, ktorý zároveň nariadil, aby tí kacíri, ktorí úmyselne klamali inkvizítorom alebo im zatajili pravdu, nosili osobitné kríže s dvoma priečnymi pruhmi.“

„Na prvý pohľad by sa teda zdalo, že nosenie žltých krížov predpísaných inkvizíciou je dostatočne ľahké pokánie. Ale ako sme už poznamenali, v žiadnom prípade to tak nebolo. V očiach ľudí bol žltý kríž znamením hanby; a osobu, ktorá ho nosila, vnímali ako morovú škvrnu, ktorá bez ich vedomia žila medzi nimi. Bol odhalený a spravodlivo označený. Samozrejme, že sa zriekol a teraz bol nominálne taký dobrý katolík ako ktokoľvek iný. Ale bola na ňom škvrna kacírstva. Cirkev mu vo svojom milosrdenstve udelila rozhrešenie, ale bolo možné, aby leopard zmenil svoje škvrny? Kacírstvo, ako sme už niekoľkokrát povedali, bolo útokom na spoločnosť, ako aj na autoritu cirkvi.

Dôsledkom bolo, že nositelia inkvizičných krížov sa často ocitli v úplnej ostrakizácii.“

„Inkvizícia od jej založenia po veľkú schizmu“, A. L. Maycock ⁷

/Ostrakizmus – z gréckeho termínu, ktorý znamená „exil“ alebo „vyhnanstvo“./

„Je preto veľmi dôležité, že v inkvizičných záznamoch toulousainských tribunálov máme úplný počet 930 rozsudkov Bernarda Guiho z rokov 1307 až 1323.

…

Ak odpočítame 271 udelení milosti a zmiernenia trestu, máme 659 odsúdení. Z tohto počtu bolo 307 odsúdených na tresty odňatia slobody a 143 na nosenie krížov.“

„Inkvizícia od jej založenia po veľkú schizmu“ , A. L. Maycock ⁷

„Žltý kríž“ Rene Weis ⁸, citát:

„V rozsudku sa uvádzalo, že kajúcnici budú odteraz a navždy nosiť na všetkých odevoch okrem košele dva žlté kríže, pričom jedno rameno bude dlhé dve dlane (8 palcov), druhé priečne rameno bude dlhé jeden a pol dlane [6 palcov] a každé bude široké tri číslice (2,25 palca), pričom jedno sa bude nosiť vpredu na hrudi a druhé medzi ramenami.“

Ďalší citát naznačuje, že v niektorých prípadoch mohli jednotlivci zaplatiť poplatok, aby sa vyhli stigme spojenej s označením:

„Tak Guillaume Mondon z Ax zaplatil Pierrovi Clergueovi obrovské výkupné päť libier, čo sa rovná desiatim ovciam, aby mu dovolil zbaviť sa žltých krížov. Tým by sa nielen odstránili tieto viditeľné znaky hanby, ale z praktickejšieho hľadiska by sa Mondon stal opäť zamestnateľným a ostatní by sa mu menej vyhýbali zo strachu, že ho vtiahnu do víru inkvizície.“ ⁸Žlté kríže Svätého ofícia boli vážnym verejným znakom, ktorý sa používal na identifikáciu Židov, moslimov, kresťanských heretikov, a existuje na to dostatok dôkazov. Podrobnejšie informácie o stredovekých historických udalostiach sú obsiahnuté v článku, ktorý bol predtým uverejnený na našej webovej stránke: „Stigmatizácia: „Metóda, ktorá vedie ku genocíde“.

Holokaust

Neľudské praktiky stigmatizácie a nálepkovania jednotlivcov dosiahli svoj hrozný vrchol v 20. storočí za fašistického režimu v Nemecku a v okupovaných krajinách počas druhej svetovej vojny. Spoločnosť bola svedkom skutočnej genocídy, masového strieľania, pochodov smrti a plynových komôr. Genocída sa však nezačala spontánne; začala sa prípravnou fázou stigmatizácie.

Nápis: „Kto nesie toto znamenie, je nepriateľom nášho ľudu“ Slogan týždňa, 1. Júl 1942

Nacisti prvýkrát zaviedli povinné nosenie žltej hviezdy pre Židov v okupovanom Poľsku v roku 1939. Úrady vyhlásili, že Židia, ktorí nebudú nosiť žltú hviezdu na prednej a zadnej strane odevu, budú prísne potrestaní. Dňa 24. októbra 1939 vydal veliteľ mesta Włocławek, oberführer Kramer, tento príkaz pre všetkých Židov bez ohľadu na vek alebo pohlavie, a to ešte predtým, ako vyššie orgány vydali svoje smernice. Túto politiku rýchlo prijali aj ostatní nemeckí velitelia na okupovaných územiach a získala oficiálny súhlas vzhľadom na prevládajúce antisemitské nálady medzi miestnym poľským obyvateľstvom, ktoré túto myšlienku nadšene podporovalo. Od 1. decembra 1939 sa nosenie žltej hviezdy zaviedlo v celom Generálnom gouvernemente. Hviezda bola najčastejšie vyrobená z kusu žltej látky, zvyčajne v tvare šesťcípej hviezdy.

Ako vidíme, samotný fakt násilného nosenia stigmatizujúcich nálepiek na prednej a zadnej strane odevu v žltej farbe bol identický pre katarov v 13. storočí aj pre Židov v 20. storočí. Kto inšpiroval nacistov týmito myšlienkami? Nie je ťažké uhádnuť: predstavitelia náboženských organizácií, medzi ktorými boli vždy prítomní antikultisti.

Pozor na sektárov!

Mohlo by sa zdať, že po druhej svetovej vojne svetové spoločenstvo po konfrontácii a skúsenosti s hrôzami nacizmu uznalo minulé chyby a že oživené demokratické hodnoty umožnili ľuďom v mnohých krajinách zažiť novú a lepšiu kvalitu života. Prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv 10. decembra 1948, ktorá vyhlásila a ustanovila základné pojmy dôstojnosti, slobody a rovnosti, právo na život, zákaz otroctva a mučenia a shválila tzv. ústavné slobody vrátane duchovných, sociálnych a politických slobôd, ako je sloboda myslenia, názoru, prejavu, náboženstva a svedomia, ako aj sloboda združovania a právo prijímať a šíriť informácie, zásadne zmenilo život na celom svete. Spoločnosť nepochybne dosiahla novú úroveň civilizačného rozvoja.

Avšak zárodky tohto strašného moru, ktorý v minulosti spôsobil toľko utrpenia, žiaľ, zostali a časom sa s novou silou znovu objavili. Stigmatizácia sa rozvinula. Žlté značky na oblečení ustúpili mnohostrannému označeniu „sektár“ (alebo „kultista“). V minulosti inkvizítori a nacisti, dnes misionári, antikultisti a sektológovia, rovnako ako tí, ktorí sa pred tisícročím stotožňovali s náboženskými organizáciami, silne medializovali „hrozbu sekty“ ako jeden z najnebezpečnejších javov v spoločnosti.

Je to zrejmé najmä v Rusku, kde si antikultové organizácie vybudovali veľkú a rozsiahlu sieť, ktorá za posledných tridsať rokov získala značný vplyv. Aktívne spolupracujú s politikmi, orgánmi činnými v trestnom konaní a súdnymi orgánmi a prispievajú k prijímaniu zákonov, ktoré obmedzujú slobodu náboženského vyznania, svedomia a myslenia. Prostredníctvom masmédií a početných rozhovorov nenápadne vnášajú do verejného diskurzu naratívy o neznášanlivosti a nenávisti, čím ešte zhoršujú už aj tak napäté prostredie. Stojí za zmienku, že ich rétoriku začal vo svojich vyhláseniach používať dokonca aj prezident Putin. Konanie ruských antikultových aktivistov už nemožno považovať len za náboženský extrémizmus, ale pokojne aj za terorizmus.

RACIRS. Scéna z dokumentárneho filmu „IMPAKT“

Alexander Dvorkin je lídrom antikultového hnutia v Rusku a autorom pojmu „totalitná sekta“. Film „IMPAKT“ podrobne skúma jeho významnú úlohu, deštruktívne metodiky a činnosť organizácií, ktoré založil – Centra pre náboženské štúdie v mene hieromučeníka Ireneja Lyonského a RACIRS. Po zverejnení filmu sa na tieto organizácie teraz pozeráme ako na teroristické subjekty. V našich budúcich publikáciách sa k organizácii RACIRS vrátime, pretože si zaslúži osobitnú pozornosť a dôkladnejšiu analýzu.

Scéna z dokumentárneho filmu „The IMPAKT“. Antikultista Alexander Dvorkin

V súčasnom Rusku sa výraz „sektár“ („kultista“) stal rovnako stigmatizujúcim a škodlivým ako „Žid“ v nacistickom Nemecku alebo „kacír“ a katar v stredoveku. Všetko je také identické, že táto analógia je desivá. Pri pozorovaní ťažkého osudu mnohých prenasledovaných malých náboženských skupín v Rusku – obvinených z extrémizmu, zakázaných, so zhabaným majetkom, vystavených psychickému nátlaku, mučeniu, pokutám a väzneniu – je jasné, že excesy inkvizície sú veľmi živé aj dnes. Hoci sa vyvinula v rámci moderných demokratických noriem, jej podstata zostáva nezmenená.

Pri pohľade na tragický osud ukrajinského ľudu, ktorý sa ponoril do vojnovej priepasti a ktorého sa priamo dotkla činnosť tých istých antikultistov – ktorej stopy sú jasne viditeľné -, nemožno nepriznať, že sa do našej krajiny vracia globálny teror a genocída.

Vďaka informáciám z dokumentárneho filmu „The IMPACT“ a videu Egona Cholakiana „Križovatka“ môžeme teraz slobodnejšie pracovať s faktami, odpovedať na mnohé otázky a získať nový pohľad na problémy, ktoré sa kedysi zdali neriešiteľné. Môžeme tiež nahliadnuť do blízkej budúcnosti, v ktorej sa blíži realizácia niečích plánov na veľkú civilizačnú vojnu medzi kresťanským a moslimským svetom. Nejaví sa, že je to ďalšia konšpiračná teória. Nedávne udalosti, ako napríklad pokus o atentát na Donalda Trumpa, vraždy detí, nepokoje v Spojenom kráľovstve a zmarený teroristický útok na Taylor Swift, ktoré sme nedávno opísali na našej webovej stránke, poskytujú jasné poznanie, že svet je na pokraji globálneho prevratu, ktorý organizujú takzvaní globálni antikultisti. Ich prepojenia sa dajú zreteľne vystopovať až k vplyvným politickým a náboženským kruhom v Rusku.

Možno sa pýtate, prečo vytvárať globálny chaos?

Odpoveď je priamočiara: pre niekoho totálnu kontrolu. Preto aj samotné obyvateľstvo Ruska, aby sme boli úplne objektívni, možno považovať za potenciálne obete, rovnako ako všetkých ostatných.

Čínsky systém sociálneho kreditu

Na záver stojí za to zvážiť ďalší príklad rozdelenia spoločnosti na kategórie „dobrých“ a „vyvrheľov“ na základe antikultových princípov. Ide o čínsky systém sociálneho kreditu, známy aj ako systém „sociálneho ratingu“ alebo systém „sociálnej dôvery“.

Tento systém posudzuje jednotlivcov a organizácie na základe rôznych parametrov hodnotených podľa mnohých kritérií s využitím nástrojov hromadného dohľadu a technológie analýzy veľkých objemov údajov. Využíva viac ako 160 000 kritérií, pričom údaje sú zhromažďované z vládnych zdrojov, korporácií (ako napríklad Tencent, Alibaba a Baidu) a bánk. Hoci sa kritériá a parametre pre jednotlivcov a organizácie líšia, spoločným princípom je odmeňovanie spoločensky prospešných činností a trestanie porušovania zákonov a morálnych noriem.

Čínska vláda prvýkrát zverejnila svoj plán na zavedenie tohto systému 14. júla 2014 s vierohodným cieľom vybudovať harmonickú socialistickú spoločnosť. Pri politbyre Ústredného výboru Komunistickej strany Číny bola zriadená osobitná komisia, ktorá mala dohliadať na jeho realizáciu.

O štyri roky neskôr, 1. mája 2018, vstúpili do platnosti obmedzenia pre občanov a podniky považované za málo spoľahlivé.

Čierne a červené zoznamy v sociálnom kredite

Každý si nepochybne želá žiť v spoločnosti, v ktorej sa občania usilujú o osobný rozvoj a kolektívny blahobyt. Na prvý pohľad sa zdá, že vládna iniciatíva vytvoriť ideálneho občana prostredníctvom systému sociálneho kreditu je v súlade s týmto cieľom. Nesmieme však zabúdať na nedávnu históriu hnutia Falun Gong, kde sa približne 2 milióny ľudí zrazu stali nežiaducimi a mnohí z nich boli kruto a neľudsky usmrtení. Film „The IMPACT“ odhaľuje, že na príkaz čínskych úradov boli praktizujúci Falun Gong dokonca rozrezaní na ľudské orgány…

Preto očakávať od čínskeho modelu lepšie demokratické riešenie je rovnaké ako oddávať sa beznádejným ilúziám. Prečo?

Pretože systém sociálneho kreditu sa vo veľkej miere opiera o čierne a červené zoznamy – dva póly, okolo ktorých je tento systém štruktúrovaný. Hoci existujú národné, regionálne a komerčné zoznamy s rôznymi podmienkami, existuje „systém spoločných trestov“, v rámci ktorého sa orgány štátnej správy dohodnú na spoločnom potrestaní ľudí z čiernych zoznamov.

Čo vieme dnes? Na čiernej listine sú „nespoľahliví“ občania, ktorí opakovane porušili zákony alebo spoločenské normy, ako napríklad chodenie po ceste, jazda pod vplyvom alkoholu, neplatenie daní alebo nesplácanie pôžičiek. Je zrejmé, že spáchanie závažných trestných činov bude mať za následok okamžité zaradenie na čiernu listinu. Hoci činnosti ako podvádzanie vo videohrách alebo klebetenie môžu znížiť hodnotenie, je nepravdepodobné, že by viedli k zaradeniu na čiernu listinu. Sankcie zahŕňajú zníženie rýchlosti internetu, obmedzenie prístupu k sociálnym a vládnym službám a verejnej doprave (napr. rezervácia leteniek alebo lístkov na vysokorýchlostný vlak). „Nespoľahlivým“ občanom môžu byť zamietnuté aj pôžičky, hypotéky, poistenie alebo prijatie ich detí do súkromných škôl. Je dôležité poznamenať, že z čiernej listiny je možné byť odstránený zapojením sa do spoločensky hodnotných činností alebo napríklad vykonaním hrdinských činov.

Naopak, na červenom zozname sa nachádzajú „vzorní“ občania, ktorí sa aktívne zapájajú do spoločensky prospešných činností, ako je napríklad darcovstvo na charitu, darovanie krvi alebo pomoc chudobným. Za svoje príspevky získavajú privilégiá, ako sú pôžičky s nízkym úrokom, požičiavanie bicyklov a áut bez zálohy, zľavy na mobilné telefóny a prednosť pri prijímaní na školy alebo pri umiestňovaní do zamestnania.

Na tabuli sú vyznamenaní občania, ktorí dosiahli vysoké skóre v čínskom systéme sociálneho kreditu © Picture alliance/Getty Images

Oba zoznamy ovplyvňujú spoločenskú reputáciu. Ľudia na „čiernom zozname“ sú často verejne odsudzovaní, zatiaľ čo príkladní občania sú dávaní za vzor. Informácie o nich možno vidieť v novinách a na bilbordoch.

A teraz to najhoršie: v provincii Che-pej sa vyvíja miniprogram, ktorý umožní ľuďom skontrolovať, či sa v ich okolí nachádzajú osoby na čiernom zozname.

„Vyšší ľudový súd provincie Che-peji napríklad oznámil miniprogram (podobný aplikácii) na WeChat s názvom ‚Laolai Map‘, kde si ľudia môžu skontrolovať, či sa v ich okolí nachádzajú osoby na čiernom zozname (Laolai znamená úmyselný neplatič). Upozorňovanie na nedôveryhodné osoby v okolí sa uskutočňuje nielen prostredníctvom online platforiem, ale aj prostredníctvom novín a pouličných bilbordov. V niektorých mestách súdy spolupracujú s miestnymi telekomunikáciami a používajú zvonenie, ktoré upozorňuje volajúcich na to, že osoba je na čiernom zozname.“ ¹⁰

Ako vidíme, vyhliadky nie sú ani zďaleka ružové. Kto zaručí, že sa systém zajtra nevyvinie smerom k tvrdšiemu potláčaniu občianskych slobôd a nezmení sa na nespochybniteľné totalitné monštrum? A že sa tento smútočný zoznam Židov, katarov, heretikov, sektárov a kultistov nerozšíri o „nespoľahlivých“ vyvrheľov čínskej spoločnosti? Stačí si spomenúť na 2 milióny praktizujúcich Falun Gong — kam by klesol ich rating dôvery? A čím sa previnili?

Falun Gong. Scéna z dokumentárneho filmu „IMPAKT“

V spotrebiteľskej spoločnosti takéto iniciatívy, žiaľ, neposkytujú ľuďom viac slobody. Práve naopak, vedú ľudí do otroctva a ďalej upevňujú moc. Bežným jednotlivcom neostáva nič iné, len sa podriadiť zo strachu, že budú odmietnutí alebo zaradení na čierny zoznam.

Je však spravodlivé poznamenať, že systém sociálneho kreditu v súčasnosti funguje na dobrovoľnej báze a je stále v testovacej fáze. Podľa našich informácií Národná komisia pre rozvoj a reformy a Čínska ľudová banka vybrali na testovanie 12 miest: Chang-čou, Nanking, Sia-men, Čcheng-tu, Su-čou, Su-čchien, Chuej-čou, Wen-čou, Wej-chaj, Wej-fang, I-wu a Žung-čcheng. Okrem toho sa zaviedol v autonómnej oblasti Sin-ťiang, známej ideologickými prevýchovnými tábormi pre etnické menšiny, najmä Ujgurov, ako aj v Šan-tungu a Ťiang-su – regiónoch s vysokou úrovňou hospodárskeho rozvoja.

Genocída Ujgurov zo strany čínskych orgánov si zaslúži samostatnú diskusiu. ¹¹

Zatiaľ, keď sa systém testuje, sa zdá, že ho čínska mládež prijíma dobre.

Sociálne bodovanie v Rusku

Zdá sa, že Rusko nasleduje kroky Číny a snaží sa zaviesť podobné iniciatívy. Sociálne bodovanie je systém na hodnotenie sociálneho postavenia a potenciálu jednotlivca. Na vytvorenie takéhoto systému v Rusku vytvorili vedci z Ruskej štátnej sociálnej univerzity (RGSU) platformu s názvom „My“, ktorá na hodnotenie využíva pravdepodobnostné a štatistické modely. Vývoj tohto projektu sa začal v roku 2022. Autori projektu veria, že pomôže optimalizovať prideľovanie zdrojov v sociálnej sfére.

Na oficiálnom webovom sídle ¹² platformy sa uvádza:

„Sociálne bodovanie je v podstate inovatívny nástroj, ktorý revolučným spôsobom mení spôsoby hodnotenia behaviorálnych a sociálnych charakteristík a prejavov jednotlivcov. Celosvetové skúsenosti s rôznymi funkčnými bodovacími systémami ukazujú, že často slúži ako nástroj na analýzu, monitorovanie a neustále zlepšovanie v oblastiach, ako je zdravotníctvo, sociálna politika, vzdelávanie a finančný sektor.

Takéto systémy umožňujú napríklad zlepšiť výkonnosť vládnych služieb a verejných organizácií, relevantný a objektívny prístup k formovaniu sociálnej podpory obyvateľstva a zvýšenie kvality života klientov a obyvateľov regiónu.“Pekne napísané, ale čo je podstatou? S rastúcim znepokojením sledujeme, ako v Rusku ožíva nacizmus…

Záver

Zo storočia na storočie sme svedkami nerovnosti, útlaku a z toho vyplývajúcej nespravodlivosti, ktorá plodí ľudské utrpenie. V tejto hroznej hre zohrával a naďalej zohráva ústrednú úlohu faktor antikultového vplyvu. Dnes sú to scenáristi, ideológovia a podnecovatelia, ktorí sa stále skrývajú za meno Boha. Ktorého Boha? Chceli by sme sa spýtať.

Pripomeňme si slová proroka.